28. marec – Deň učiteľov

„  Poslaním učiteľa je chrániť najvyššie ľudské hodnoty, dôstojnosť človeka a slobodu na ceste za vzdelávaním v duchu demokratických princípov. Učiteľ vytvára v škole takú atmosféru, aby žiak bol šťastný, spokojný a rád sa vzdelával. Škola je dielňou ľudskosti a úcty k životu. Zmyslom činnosti učiteľa je to, aby žiakovi vytvoril podmienky na optimálny rozvoj celej jeho osobnosti. Učiteľ  šíri  kultúrne bohatstvo svojho národa a svojej spoločnosti, ovplyvňuje ju a vytvára v nej nové, vlastné podnety. Vedie žiakov k úcte a poznaniu kultúrneho bohatstva svojho aj iných národov...“

Úryvok z Etického kódexu učiteľa platil aj v časoch, keď takýto výraz ešte nepoznali. Prečítajte si zo zápiskov začínajúceho učiteľa, Petra Pavla Zgútha, pedagóga a básnika, ktorý vyučoval v Mošovciach, jeho zápisky vás prenesú sto rokov späť, ocitnete sa v triede s dreveným nábytkom, deťmi - úhľadne  odetými..., jeho slová vám potvrdia, že aj kedysi bolo povolanie učiteľa poslaním. To,  čo sa zmenilo, je dnešná nedostatočná úcta a uznanie, mohokrát aj zo strany rodičov a spoločnosti,  voči povolaniu, ktoré má veľkú moc v smerovaní  našej budúcnosti...

Učiteľské začiatky Petra Pavla Zgútha v rímskokatolíckej škole  v Mošovciach – o počte žiakov aj o trestoch

Peter Pavol Zgúth, slovenský učiteľ, ktorý v období silnejúcej maďarizácie začínal svoju učiteľskú dráhu v Štrbe, sa v roku 1885 celkom nečakane ocitá na novom mieste svojho pôsobenia, v Mošovciach. 

Miestna rímskokatolícka ľudová škola v tom čase inzerátom v Národných novinách hľadala nového učiteľa: „Na radu bratranca poslal som žiadosť, zdôrazňujúc v nej, že len z hmotných pohnútok uchádzam sa o učiteľskú stanicu v jej lone,“ začína svoje rozprávanie Zgúth. 

Pôvodne mal nové miesto učiteľa v mošovskej škole získať niekto iný, no voľba po administratívnych prieťahoch v závere padla na neho: „Nepredvídanou udalosťou, úradným predvolaním súdu, stal som sa takmer mimovoľne učiteľom mošovským.“ 

Počas leta sa mladý Zgúth zo Štrby presťahoval do Mošoviec a školský rok na novom mieste začal zápisom detí do školy. V minulosti sa zápisy konali až v októbri alebo v novembri: „Zapísalo sa 82 detí, ktoré som mal sám vyučovať. Úloha v takej učebni a za takých okolností ťažká.“ Zgúth mal dostať pri počte žiakov prevyšujúcich 80 pomocného učiteľa. Avšak z tohto prísľubu nakoniec vzišlo. 

Vzdelávali sa najmä chlapci

Mošovská ľudová škola ešte začiatkom 19. storočia fungovala s jednou triedou. Počet žiakov dlhodobo výrazne neprekročil 100 detí, pričom pomer chlapcov a dievčat bol v tomto období približne 70 : 30. Podľa zaužívanej tradície bolo vzdelávanie umožnené predovšetkým chlapcom. Na túto skutočnosť upozorňuje aj samotný Zgúth: „Mnohí rodičia nedopriali najmä dievčatám dochádzať do šiesteho školského roku, lebo vraj, dievčaťu je dosť, keď chodí 3 – 4 zimy, aby si vedelo nájsť v kostole numero pesničky.“ 

Jeho prvé dojmy z mošovskej školy by sa dali opísať ako rozpačité: „Vojdem prvý raz do učebne. Už zvonku počuť šum a hluk. Deti sedia oproti sebe ako haringy tak nahusto, že sa všetkým nedostalo miesta položiť tabuľky na táfľu (stolová časť školskej lavice), niektoré ich museli držať v rukách, aby mohli písať. Prvé bolo na ujmu disciplíny, druhé na ujmu výučby. Pred očami sa mi vyjavil krčmový obraz.“ 

Radšej múdre rady ako tresty

Postupne však aj s príchodom tzv. pomocných učiteľov Zgúth konštatuje, že je vidieť výsledky. 

Krátko po jeho nástupe bol do školy prijatý za učiteľa aj Žigmund Rizner. V Mošovciach spolu so Zgúthom pôsobili väčšinu svojho pracovného života – viac ako 20 rokov: „…výučba bola intenzívnejšia a v jej dôsledku aj výsledok, duševný a mravný úspech ustálený a ucelený.“ 

Zgúth zaviedol v škole základné pravidlá, ktoré boli žiakom podstatné aj v živote, a možno tak cez ne nazrieť do každodenného chodu v školskej triede na konci 19. storočia: „Každý deň iný žiak v poradí, v akom sedeli, predpoludním i popoludní poutieral tabule, stolík a vôbec všetko dal do poriadku, kým sa vyučovanie nezačalo. Keď sa niektorý oneskoril, musel to vykonávať za trest celý týždeň. Ten istý predriekal i modlitbu. Dozorcu na správanie pred vyučovaním nebolo treba ustanoviť, lebo som ním bol ja sám. Ale aj keby som nebol chodil zavčas pred príchodom žiakov do školy, dozorca nebýva spoľahlivý, môže sa dať podplatiť a nezbedníka neoznámi… z toho vzniknú spory a súdy zaberajúce čas na ujmu výučby. Inak som nebol priateľom meravého správania, nechcel som mať otrokov meravej disciplíny. Nežiadal som, aby pri vysvetľovaní sedeli so založenými rukami za chrbtom, ale voľne podľa zdedenej povahy, nepozorného som upravil prísnym pohľadom. Kľačaním som netrestal, lebo sa užíva k modlitbe.“ Jeho postrehy na tému trestov svedčia o otvorenom srdci v učiteľskom povolaní, kde pedagóg dosiahne viac múdrymi radami ako trestaním. „Radšej nikdy netrestať, kým sme neprišli na koreň zla a netrestať ani také priestupky, ktoré nepochádzajú zo zlomyseľnosti, ale sú viac výrazom neposednosti a horúcej mladej krvi…“

Zápisky učiteľa Petra Pavla Zgútha o vzťahu školy a rodiny, domácich úlohách či telesnej výchove

Pri výskume a poznávaní školskej histórie a jej reálií, často prichádzame ku skutočnosti, že výpovede  učiteľov – pamätníkov sú aktuálne aj napriek odstupu stoviek rokov. V listovaní zápisov učiteľa Petra Pavla Zgútha z konca 19. storočia sa stretávame s témami a zaužívanými postupmi, ktorých pravdivosť preveril čas.

Dôležité prepojenie rodiny a školy

Zo skúseností Zgúth vyzdvihuje význam prepojenia rodiny so školou, čo často vplýva aj na výkon žiactva: „Žiaci chudobných, ale poriadnych rodičov vynikali v učení a mravnom správaní práve tak ako žiaci majetných rodičov.“ Za podstatné považoval aj podporu snáh učiteľa zo strany rodičov. Tí sa mali postarať nielen o riadnu dochádzku detí do školy, ich pravidelné povzbudzovanie v učení a dozeranie na slušné a mravné správanie, ale aj slušné vyjadrovanie o škole a ich predstaviteľoch. Súviselo to aj so vzťahom rodín ku škole ako k inštitúcii, čím sa zvyšovala možnosť jej podpory. To bol záväzok aj smerom k učiteľovi, ktorý školu reprezentoval. 

Zgúthovi tiež mimoriadne záležalo na tom, aby sa deti v škole cítili dobre, preto dbal na čistotu a poriadok. Z jeho spomienok sa dozvedáme, ako bola zariadená typická školská trieda na konci 19. storočia a ako v nej spolu so žiakmi učiteľ každodenne fungoval. „Zariadenie učebne náradím zodpovedalo, lavice boli nové v dvoch radoch, vyvýšené pódium so stolíkom a stoličkou. Za ním na stene dve tabule a tretia na trojnohom podstavci. Jedna zo stenových tabúľ sa používala na písanie vzorov z prebranej látky, aby častým videním utkveli žiakom v pamäti, iné dve na každodennú potrebu, ktoré daní dozorcovia utierali každý deň predpoludním i popoludní, tú na vzory len po istom čase na môj príkaz. Na stenách mapy, prírodopisné obrazy. V skrini učebné pomôcky, každým rokom rozmnožované, na nej menšia sklená skriňa s vypchatými sovami a vtákmi, zbierka nerastov. Z komory priniesol som pomôcky ako zemeguľu, magnet, elektrofor, Leidenovu fľašu, teplomer, šošovky, Wolfov galvanický článok, trubice, meter, krychlový decimeter…“

Domáce úlohy učiteľ Zgúth nezadával

Vyučovanie v minulosti prebiehalo v dvoch blokoch – predpoludním a popoludní. Zgúth píše o istom význame niektorých predmetov, v tom čase v nich silnú úlohu zohrávalo najmä náboženstvo – zakomponované do vyučovania ráno svätou omšou v kostole, ktorú dopĺňali predmety ako biblická história, katechizmus a cirkevný dejepis. Vo svojom rozvrhu sa Zgúth predpoludním sústredil na jazykové predmety – maďarčinu (v tom čase povinnú na všetkých školách), slovenský jazyk a popoludní venoval pozornosť počtom a opäť jazyku a jeho pravopisu. 

Zgúthov systém vedenia vyučovania bol spojením opakovania, preskúšania naučeného, naučenia novej látky, zadania úloh pre pochopenie a upevnenie učiva a zadania úloh na preverenie. Dôsledne bazíroval na opravách, slabší žiaci, ktorí na začiatku zaostávali, ostali a opravovali zadané úlohy aj po vyučovaní. „Domáce úlohy som nezadával. Nechcel som poskytovať príležitosť k podvodu, aby si ich žiaci neodpisovali alebo doma s pomocou starších nevypracovávali, ale aj pre pohyb, lebo sedenia v škole bolo dosť.“

Vo svojich zápisoch sa rozhľadený učiteľ zamýšľa aj nad vyučovaním ďalších predmetov, napríklad telesnej výchovy: „V dnešnom čase, ako je všeobecne známe, pestuje sa s veľkým úsilím telesná výchova, a to na úkor výchovy duševnej, najmä mravnej. V zdravom tele – zdravý duch – je dominujúcim heslom dneška. Ale príslovie možno aj obrátiť: nezdravý duch (duša) podlomí často i zdravé telo. A nezdravý duch vzniká pomýlenou výchovou. Jedným slovom: telesnú výchovu netreba podceňovať, ale ani preceňovať na ujmu duševnej. Cuique suum.“

Učiteľ má byť prísny, ale láskavý

Vo svojich učiteľských zápisoch Zgúth viackrát uvádza, že sa snažil byť spravodlivým učiteľom, každú udalosť riešiť s chladnou hlavou a vždy všetko vysvetľovať: „Žiaci poznali vo mne prísneho, ale láskavého učiteľa, ktorý netresce bez príčiny a pri trestaní sa nedá zachvátiť hnevom.“ To sa mu vrátilo v podobe prirodzenej úcty, ktorú mu žiactvo prejavovalo. S odstupom času hodnotí aj svoje pôsobenie, ktorého úspešnosť podľa neho závisí práve od samotného učiteľa: „Zdarný úspech výučby závisí hlavne od učiteľa, lebo aký učiteľ, taká i škola. Závisí však aj od iných okolností, ktoré ho alebo zveľaďujú alebo zmaria.“

Zápisky učiteľa Petra Pavla Zgútha o memorovaní, učebniciach a školskej knižnici

V pokračovaní rozprávania, ako sa mladý učiteľ Peter Pavol Zgúth borí s náročnou učiteľskou prácou, nachádzame ďalšie pútavé momenty.

O spôsobe efektívneho učenia, ktoré chcel, aby si osvojili aj jeho žiaci píše: „Látku som vysvetlil vhodnou formou po slovensky a potom po maďarsky. Žiaci sa ju naučili doma naspamäť. Učením spamäti si cvičili nielen pamäť, ale osvojili si aj zásobu správnych termínov, ktoré by im zo slovného vysvetlenia neutkveli v pamäti. Okrem toho sa učili správnu skladbu a hlasným učením privykali rečníctvu.“ Tu zaspomína na svoje žiacke časy: „To som na sebe okúsil ako žiak na nemeckom gymnáziu v Kežmarku. Učil som sa, a tým som sa zásobil výrazmi trvalo vrytými do pamäti, ktoré najprv hmlisté postupne získavali jas.“ 

„Pri vyučovaní zemepisu nebolo času na vychádzky do prírody,“ spomína Zgúth a k opisovaniu metód jeho vyučovania dodáva, „prírodným vedomostiam sa žiaci učili len po slovensky. Majúc naporúdzi v dostatočnom množstve učebné pomôcky, niekoľko vypchaných cicavcov a vtákov, prírodopisné obrazy, zbierku nerastov a takmer všetky pomôcky a obraz k prírodospytu (fyzika), učil som názorne…“

Učebnice a knižnice boli a sú dôležité

V súvislosti s vyučovaním aj v 19. storočí mnohí učitelia apelovali na školské inštitúcie, ktoré museli presviedčať o význame používania učebníc, ktoré v tej dobe pomáhali mnohým žiakom lepšie sa pripravovať na hodiny a osvojovať si zvyk, ktorý neskôr využili na ďalších štúdiách. Zgúth uvádza, že pri tzv. reálnych predmetoch – zemepis, ústavoveda (občianska náuka) či dejepis nebolo učebníc. Ani počty nemali svoju učebnicu: „Na vyzvanie zemského inšpektora na schôdzke škôldozorcov Považskej župy som reagoval kladne v záujme učebníc, dôvodiac, že žiakovi v slovnej prednáške počuté termíny po nejakom čase vymiznú z pamäti, ale z učebnice si ich znovu vryje do pamäti, získa slovnú zásobu výrazov, učí sa správnej skladbe, rodič ho pobadá k učeniu, kontroluje ho v ňom, ba i sám siahne po knihe, aby sa presvedčil, čomu sa synček učí…“ Zgúth tiež vysvetľuje, že sa podporuje písanie aj tlačiarenský priemysel. Učenie z učebníc už na ľudových školách uľahčovalo žiakom vedieť sa učiť aj na gymnáziách a vyšších školách, kde sa vo veľkej miere využívali učebnice a knihy. 

Tieto snahy Zgúth podporoval aj založením knižnice na škole, krátko po svojom príchode v roku 1886: „Aby školská mládež čítaním veľadila svoje školské znalosti, mládež dospelá i staršia zušľachťovali srdce a vzdelávali ducha“. Knižnicu nielen založil, ale i zveľaďoval. Staral sa o stav kníh, najmä náboženského a vedeckého charakteru, listami oslovoval kníhkupecké nakladateľstvá a žiadal na jej prevádzku finančné dary: „Knihy som vydával žiakom primerane ich veku, podobne i dospelým primerane ich chápavosti a stupňu ich vzdelania, aby si knihu obľúbili a navykli čítať. Každú novú knihu som najprv prečítal, aby som poznal jej obsah a vedel určiť jej primeranosť vzhľadom na čitateľa.“ Zgúth opisuje, že čítanie kníh malo blahodárny vplyv na mravný a vzdelanostný vývin školskej mládeže i dospelých. Žiaci sa naučili dobre čítať, myslieť a o čítanom uvažovať. A v závere sa upevnila ich túžba po poznávaní natoľko, že vďaka tomuto návyku odišli študovať na stredné školy. Starší zase častejšie siahali po slovenských časopisoch, ktoré si tak získali svojich čitateľov....

Všetkým učiteľom vyslovujeme veľké poďakovanie za ich prácu a želáme, nech sa vám darí zmeniť detskú tvár, plnú očakávania na žiarivé oči a úsmev na tvári, neskrotných desať prstov na písmená a nekončené kresby, zachmúrené čelo a obranný postoj na myseľ naplnenú túžbou po poznaní, vzdorom našpúlené pery na ševeliace slová.

Ď A K U J E M E