Sviatok Najsvätejšieho Tela a Krvi je oslavou daru Eucharistie a úcty k Spasiteľovi skutočne prítomnému pod spôsobom chleba a vína vo Sviatosti Oltárnej.
Štvrtý lateránsky koncil, ktorý v r. 1215 opätovne potvrdil
a slávnostne vyhlásil, že Kristus je skutočne prítomný
v chlebe a víne, ktoré sa premieňa na jeho Telo a Krv,
keď kňaz nad nimi vysloví slová premenenia.
Tradícia procesií sprevádza jeden z najväčších cirkevných sviatkov, ľudovo nazývaný Božie Telo, odpradávna. Tajomstvo Ježišovho Tela a Krvi, na ktoré sa pri každej omši premieňa chlieb a víno, veriaci v procesii na čele s kňazom symbolicky oznamujú svetu nosením monštrancie s kúskom premeneného chleba ulicami dedín a miest. Postupne sa zastavujú pri štyroch oltároch, symbolizujúcich štyri svetové strany. Sprievod tak naznačuje Božiu ochotu a ústretovosť aj voči tým, čo ho nepoznajú.
„Oltáriky“ vytvoria rodiny zo zelene, kvetov a domácich devocionálií (predmety, ktoré sa používajú na prehĺbenie nábožnosti: obrázky, krížiky, ruženec, medailóny a podobne) pred svojimi domami. Na týchto miestach sa koná bohoslužba, verejná poklona a udelenie požehnania Eucharistiou. Deti na znak svojej úcty a lásky k Bohu rozsypávajú na cestu lupene kvetov a veriaci zhromaždení v procesii spievajú náboženské piesne. Svoju vieru prejavujeme nielen v chráme, ale i vonku pred celým svetom cirkevnými sprievodmi, čiže procesiami.
Procesie sú náboženské pochody, ktorými veriaci jednomyseľne prosia Boha o milosť a zmilovanie, alebo verejne vzdávajú vďaku, alebo navonok preukazujú vnútornú úctu, chválu a oslavu Boha. Už slovo procesia (z lat. procedere) – ísť, putovať, označuje zmysel sprievodu, t.j. túžobné hľadanie pomoci Božej, vytrvalosť modlitby popri telesnej únave chodenia, ako aj jednomyseľnú modlitbu všetkých zhromaždených. Pôvod procesií nachádzame v Starom i Novom zákone. V rannej Cirkvi boli procesie natoľko vo zvyku, že tvorili súčasť bohoslužieb.