Pamätný list Obci Nová Ľubovňa

Partizánska jeseň

V tú jeseň rušnú krvavú
hrnul sa národ húfne
pod svoju zástavu.

Volali rodné hory
po nociach
signalizačné vatry klásť.
Do boja vyzývala vlasť.

Šli muži, ženy s dlaňou v dlani,
šli chlapci gvermi ovešaní.
A mnohí, Bože, takí mladí!
Nemali ani osemnásť.

A život mali strašne radi.
Tak veľmi chcelo sa im žiť
a odchádzali odhodlaní
aj so smrťou sa priateliť.
Tá vtedy žatvu mala, kosila.

Veď boli v bojoch neskúsení.
Zbraní dosť nebolo, málo najmä diel,
akoby Nemcov zastaviť chceli
len živou hradbou vlastných tiel.

Na miestach smrti
kopila jeseň smutné pamätníky,
surové kríže, mohylky skál,
aby aj potom, keď pohnijú pníky

a keď sa stratia stopy v lístí,
keď zlyhá zradne aj pamäť,
ktokoľvek so spomienkou v srdci
vždy hroby svojich blízkych
si mohol vyhľadať.

Časom nad náhrobkami skál
z úrodnej lesnej hliny
vyrástli, a každú jeseň,
keď nad padlými
dažďom rozplačú sa nebesá,
farbou krvi vyfarbujú sa
trúchliace stromy jarabiny.

Za sedemdesiatpäť rokov
čas všetko pozastieral.
Zarástli dávno partizánske chodníčky
i smutné lesné mohyly.
Podzemné partizánske bunkre,
porúcané,
poplesnené drevené trámy pohnili.

V zákutí chrámovo lesných tíšin
nečujne ďalej klokotá
záhadné mystérium života.
A ticho šumí hôrna clivota.

V priestore bojov od hrebeňa nadol
vyrástol nový mohutný les.
Že by tu ktosi kedysi
bol v boji padol?
Kto sa to spýta už dnes.

(František Bábela)