Slovíčko pôst nevyvoláva nijako príjemné asociácie. Základná predstava bežného človeka je: nemôcť jesť kedy chcem a koľko chcem. Napriek tomu, že pravidlo pôstu nie je len kresťanská záležitosť, pohľady naň sú skreslené. Ako to s ním teda je?
Pôst nie je len o jedle
Pre kresťanov je jednoduché vystopovať pôst a jeho pravidlá už zo svätého Písma. Pôst bol už v časoch starých Židov, ako tomu dosvedčujú záznamy rôznych kníh Biblie, doplňujúcim prostriedkom k intenzívnej modlitbe, ktorým prosili Boha o pomoc v dôležitej, často náročnej situácii. Rovnako to bola príprava na udalosti, ktoré neboli bežné a predpokladali zmenu.
Pre prvých kresťanov bol pôst samozrejmosťou, postili sa v stredu (na pamiatku Pánovho odsúdenia vo veľrade) a v piatok (na pamiatku Pánovej smrti). Aj dnes sú dva ústredné dni prísneho pôstu situované do týchto dní – prísnym pôstom sú viazaní kresťania na Popolcovú stredu a Veľký piatok. Okrem nich je v katolíckej Cirkvi takmer 180 dní pôstu.
Pôst nie je len o zákaze jesť mäsité jedlo a ostatné jedlo požívať len v skromnosti. Hoci toto pravidlo je najznámejšie z celého pôstu, prísny pôst o chlebe a vode s jedným plným nasýtením sa za deň sa viaže len na Popolcovú stredu a Veľký piatok. V bežné piatky a ostatné pôstne dni je odporúčanie vyhnúť sa mäsu, ale v súčasnej dobe, kedy mäso už nie je sviatok a nepredstavuje výnimočnosť, sa kladie dôraz aj na iné aspekty a možnosti pôstu.
Dĺžka pôstu – 40 dní – je odvodená od dôležitých okamihov kresťanov, uvedených v Písme: Kristus sa taký počet dní postil pred svojím verejným účinkovaním na púšti, 40 dní pokrývala zem voda z potopy, 40 dní sa postil Mojžiš na vrchu Sinaj a rovnako dlho putoval Eliáš na Horeb... Pôstne obdobie kresťanov - katolíkov sa začína v siedmom týždni pred Veľkou nocou, na Popolcovú stredu.
Pôst ako dar
Podstatou pôstu je obrátenie sa, sústredenie na podstatné veci nášho života s tým, aby priniesli osoh postiacemu sa a jeho okoliu. Aj preto v Písme veľmi často Boh karhá ľudí, ktorí sa postili falošne: mali síce oblečenú vrecovinu a na hlave popol, ale ich srdce sa nezmenilo. Pre kresťana je (mal by byť) najdôležitejší vzťah s Bohom – pôst mu teda umožňuje sústrediť svoju pozornosť na Pána, na to, čo od neho dostáva a na to, čo od neho Boh očakáva.
Tým, že sa dobrovoľne zrieka vecí potrebných k životu (a nie je to – nemusí to byť – len jedlo), ostáva mu čas a priestor na to, aby posilnil svoj vzťah k Bohu a zároveň čas na to, aby vedel novoposilnený vzťah ja – Boh žiť cez službu iným.
Pôst teda nie je len otázkou jedla – postiť sa dá aj od pozerania televízie, ak som na nej závislý, od sedenia pri počítači, ak som v ňom vcucnutý, od nakupovania časopisov a novín, od maškrtenia, často zbytočného, od prehnaného telefonovania, rozprávania o ničom, od hlúpeho kritizovania detí či kolegov, od frfľania... proste od čohokoľvek, o čom viem, že to nepotrebujem, som si vedomý, že ma to zahlcuje, ak nie, že mi to škodí a že tým strácam čas na podstatné veci svojho života.
Vo svedomí a v pravde si každý súdny človek to svoje miesto/pole pôstu vie nájsť sám, a to nielen na Popolcovú stredu, Veľký piatok, či len na obdobie 40 dní pôstu. Jednoducho: tým, že nerobím toto, čo mi a nikomu neprinášalo dobro, môžem robiť niečo iné, lepšie, zmysluplnejšie – napríklad ísť na návštevu do nemocnice, hoci to nemám rád či za chorým v rodine, hoci to nemusím a byť mu čo len „bútľavou vŕbou“. Pomôcť tam, kde som hovoril, že na to nemám čas – ale teraz, keď nepozerám x-tý diel seriálu, mám dve hodiny času k dobru.
Až keď človek začne praktizovať pôst vážne, zistí zopár závažných vecí: cíti sa spokojnejší. Myslí na veci, ktoré nie je možné kúpiť. Má viac času. Vidí viac na potreby iných ľudí a má ochotu a citlivosť srdca pomôcť. Jeho vzťah k Bohu sa posilní a pohľad srdca zmení. V konečnom dôsledku je to iný výsledok ako postenie sa pre krásu či pre prebytočné kilá, ktoré možno má nejaký pozitívny výsledok, ale obrátený smerom k sebe.
Skutočný pôst, zahŕňajúci podľa starých pravidiel Cirkvi, okrem zapierania sa v niečom aj intenzívnu modlitbu a almužnu/službu pre iných prináša na Veľkonočnú nedeľu iného, lepšieho človeka. Je iný vo vzťahu k Bohu, k sebe, k druhým. A nakoniec: pôst kedykoľvek je vynikajúcim podporným „lobingom“ k intenzívnej modlitbe, keď nám ide o dôležitú vec a chceme ju u Boha dosiahnuť. Je to ako apel: Bože, pozri, ako mi na tomto záleží, až natoľko, že sa zriekam...
Z toho pohľadu má každoročný, poctivý pôst zmysel pre každého, kto chce napredovať ako skutočný kresťan. A z tohto pohľadu by ho mali chápať/posudzovať aj tí, ktorí pôst nepraktizujú alebo vieru nežijú. Pôst je teda dar očistenia sa od zbytočností v sebe a novej radosti, nového začiatku a povzbudenia – nie nič, čomu by patrila znechucujúca grimasa a poznámka.
Spracované s pomocou www.christ-net.sk
Autor: Mária Kohutiarová
Zdroj: internet
Posolstvo Svätého Otca Františka na Pôstne obdobie 2017
Božie slovo je darom. Druhý je darom.
Drahí bratia a sestry,
Pôstne obdobie je novým začiatkom; cestou, ktorá vedie k istému cieľu: Veľkej noci vzkriesenia, Kristovmu víťazstvu nad smrťou. A táto doba nám zakaždým adresuje dôraznú výzvu na obrátenie: kresťan sa má obrátiť k Bohu „celým svojím srdcom“ (Joel 2, 12), nesmie sa uspokojiť len s priemerným životom, ale má rásť v priateľstve s Pánom. Ježiš je verným priateľom, ktorý nás nikdy neopustí, lebo i keď hrešíme, trpezlivo čaká na náš návrat k nemu, a týmto čakaním prejavuje svoju vôľu odpustiť nám (porov. Homília na svätej omši 8. januára 2016).
Pôstne obdobie je vhodným časom na zintenzívnenie duchovného života prostredníctvom posvätných prostriedkov, ktoré nám Cirkev ponúka: pôstu, modlitby a almužny. Základom toho všetkého je Božie slovo, ktoré sme v tomto čase pozvaní horlivejšie počúvať a meditovať. Osobitne by som sa tu chcel pristaviť pri podobenstve o boháčovi a chudobnom Lazárovi (porov. Lk 16, 19 – 31). Nechajme sa inšpirovať týmto, takým dôležitým textom, ktorý nám ponúka kľúč k pochopeniu toho, ako treba konať, aby sme dosiahli skutočné šťastie a večný život, a vyzýva nás k pravému obráteniu.
1. Druhý je darom
Podobenstvo začína tým, že predstavuje dve hlavné postavy, no detailnejšie opisuje iba chudobného. Ten sa nachádza v beznádejnej situácii a nemá silu pozviechať sa, leží pred dverami bohatého a je omrvinky, ktoré padajú z jeho stola; má vredy na celom tele a psy prichádzajú, aby mu ich olizovali (porov. v. 20 – 21). Je to temný obraz degradovaného a pokoreného človeka.
Obraz sa stáva ešte tragickejším, ak vezmeme do úvahy, že bedár sa volá Lazár: meno plné prísľubov, ktoré doslovne značí „Boh pomáha“. Táto postava teda nie je anonymná, má veľmi konkrétne črty – chudobný sa nám predstavuje ako človek, ktorý má svoju vlastnú históriu. Pokým pre boháča je akoby neviditeľný, pre nás sa stáva blízkym, akoby dôverne známym, stáva sa konkrétnou tvárou. Ako taký je darom, neoceniteľným bohatstvom, chcenou bytosťou, ktorú Boh miluje a na ňu pamätá, aj keď ju v konkrétnej situácii ľudia odmietajú (porov. Homília na svätej omši 8. januára 2016).
Lazár nás učí, že druhý je darom. Správny vzťah s ľuďmi spočíva vo vďačnom uznaní ich osobnej hodnoty. Ani chudobný pred dverami boháča nepredstavuje nepríjemnú prekážku, ale je výzvou na obrátenie a zmenu života. Prvým skutkom, ku ktorému nás toto podobenstvo vyzýva, je otvoriť druhému dvere nášho srdca, pretože každý človek je darom, či už je to náš blízky alebo neznámy chudobný. Pôstne obdobie je najvhodnejším časom, aby sme otvorili dvere každému núdznemu a spoznali v ňom alebo v nej Kristovu tvár. Každého z nás to postretne na jeho vlastnej ceste. Každý život, ktorý nám ide v ústrety, je darom a zaslúži si prijatie, rešpekt, lásku. Božie slovo nám pomáha otvoriť oči, aby sme prijali a milovali život, najmä ten slabý. Avšak, aby sme tak mohli urobiť, je nutné vziať vážne, čo nám evanjelium odhaľuje o bohatom človeku.
2. Hriech nás oslepuje
Podobenstvo neľútostne opisuje, v akých protikladných podmienkach žije bohatý človek (porov. v. 19). Táto postava, na rozdiel od chudobného Lazára, nemá meno a charakterizuje ju len prívlastok „bohatý“. Jej bohatstvo sa ukazuje na šatách, ktoré nosí, a v prehnanom prepychu. Purpur bol vskutku veľmi žiadaný – viac ako striebro či zlato – a preto bol vyhradený pre božstvá (porov. Jer 10, 9) a pre kráľov (porov. Sdc 8, 26). Kment bola špeciálna tkanina, ktorá prispievala k temer posvätnému charakteru nosenia. Bohatstvo tohto človeka je nadmerné, a to aj v tom, že ho už zo zvyku dáva každý deň najavo: „... deň čo deň prepychovo hodoval“ (v. 19). Tragicky sa u neho prejavuje porušenosť hriechom, a to v troch nasledujúcich momentoch: láske k peniazom, márnivosti a pýche (porov. Homília na svätej omši 20. septembra 2013).
Apoštol Pavol hovorí, že „koreňom všetkého zla je láska k peniazom“ (1 Tim 6, 10). Tá je hlavným dôvodom skazenosti a zdrojom nenávisti, hádok a podozrievania. Peniaze nás môžu ovládnuť až tak, že sa stanú tyranským idolom (porov. apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 55). Namiesto toho, aby sa stali nástrojom našej služby na konanie dobra a uskutočňovanie solidarity s druhými, môžu peniaze nám i celému svetu prispieť k egoistickému zmýšľaniu, ktoré nenecháva miesto pre lásku a bráni pokoju.
Podobenstvo nám ďalej ukazuje, že boháčova chamtivosť ho robí márnivým. Jeho osobná hodnota sa zakladá na povrchnom zdaní; na predvádzaní sa pred druhými, čo si môže dovoliť. No zdanie maskuje vnútorné prázdno. Jeho život je väzňom vonkajškovosti, najpovrchnejšieho a najprchavejšieho rozmeru jeho existencie (porov. tamže 62).
Najnižším stupňom tohto morálneho úpadku je pýcha. Bohatý človek sa oblieka akoby bol kráľom, napodobňuje vystupovanie Boha, pričom zabúda, že je obyčajným smrteľníkom. Pre človeka skazeného láskou k bohatstvu neexistuje nič len vlastné „ja“, a preto ľudia, ktorí ho obklopujú, sú mimo jeho pohľadu. Ovocím pripútanosti k peniazom je teda istý druh slepoty: bohatý nevidí hladného, ranami pokrytého a vo svojom ponížení zahanbeného bedára.
Keď hľadíme na túto postavu, chápeme, prečo je evanjelium také prísne pri odsudzovaní lásky k peniazom: „Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone“ (Mt 6, 24).
3. Božie slovo je darom
Evanjelium o boháčovi a chudobnom Lazárovi nám pomáha dobre sa pripraviť na Veľkú noc, ktorá sa blíži. Liturgia na Popolcovú stredu nás pozýva, aby sme prežili podobnú skúsenosť, akú – oveľa dramatickejšie – prežíval boháč. Kňaz, sypúc nám popol na hlavu, opakuje slová: „Pamätaj, že prach si a na prach sa obrátiš“. Boháč a bedár, obaja zomierajú a hlavná časť podobenstva sa odohráva na druhom svete. Tieto dve postavy náhle zisťujú, že „nič sme si na svet nepriniesli a nič si ani nemôžeme odniesť“ (1 Tim 6, 7).
Aj náš pohľad sa upiera na tento druhý svet, kde boháč vedie dlhý dialóg s Abrahámom, ktorého volá „otec“ (Lk 16, 24.27), čím demonštruje, že patrí k Božiemu ľudu. To robí jeho život zvlášť protirečivým, pretože dovtedy sa o jeho vzťahu s Bohom nič nehovorilo. V skutočnosti niet v jeho živote miesta pre Boha, jediným jeho bohom je on sám.
Až v utrpení záhrobia spoznáva boháč Lazára a chcel by, aby tento chudobný zmiernil trochou vody jeho utrpenie. Gestá, o ktoré prosí Lazára, sú podobné ako tie, čo mohol sám urobiť, no nikdy neurobil. Abrahám mu vysvetľuje: „Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš“ (v. 25). Na druhom svete je teda nastolená istá spravodlivosť a zlá podstúpené za života sú vyvážené dobrom.
Podobenstvo pokračuje, a tak sa všetkým kresťanom predkladá jeho posolstvo. Boháč, ktorý má ešte na svete bratov, prosí totiž Abraháma, aby k nim poslal Lazára, ktorý ich bude varovať; no Abrahám odpovedá: „Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú“ (v. 29). A na boháčovu námietku dodáva: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal“ (v. 31).
Takto sa nám ukazuje, v čom spočíva skutočný boháčov problém: koreňom jeho zla je to, že nepočúval Božie slovo; to ho doviedlo k tomu, že už nemiloval Boha, a preto pohŕdal svojím blížnym. Božie slovo je živou silou, schopnou vzbudiť v ľudských srdciach obrátenie a človeka znovu nasmerovať na Boha. Uzatvorenie srdca pred darom, ktorým je prihovárajúci sa Boh, má za následok uzatvorenie srdca pred darom, ktorým je blížny.
Drahí bratia a sestry, Pôstne obdobie je tým najvhodnejším časom na nové stretnutie so živým Kristom v jeho slove, vo sviatostiach a v blížnom. Pán – ktorý počas 40-tich dní na púšti zvíťazil nad zvádzaním pokušiteľa – nám naznačuje, akou cestou máme ísť. Duch Svätý nech nás vedie, aby sme kráčali po skutočnej ceste obrátenia, znovu objavili dar Božieho slova, boli očistení od hriechu, ktorý nás oslepuje, a slúžili Kristovi prítomnému v núdznych bratoch. Všetkých veriacich povzbudzujem k tomu, aby svoje duchovné obnovenie vyjadrili aj účasťou na pôstnej kampani, ktorú mnohé cirkevné inštitúcie v rôznych častiach sveta organizujú, a tak prispeli ku kultúre stretania v rámci jednej ľudskej rodiny. Modlime sa jedni za druhých, aby sme dosiahli podiel na Kristovom víťazstve a vedeli otvoriť svoje dvere slabým a chudobným. Vtedy budeme môcť naplno zažiť veľkonočnú radosť a svedčiť o nej.
Vo Vatikáne 18. októbra 2016, na sviatok sv. Lukáša, evanjelistu
František
K tiráži:
Z talianskeho originálu La Parola è un dono. L´alltro è un dono preložila Mária Spišiaková.
Lektoroval Ivan Šulík
Jazyková úprava Marian Veselý
12.3°, viac o počasí
