Putovanie našich seniorov

Pútnik si uvedomuje, že sám všetko nedokáže. Je závislý od iných, počnúc tými, ktorí mu pripravili miesto, ktorí mu na tejto púti pomáhajú, ktorí ho očakávajú, teda, že každý z nás ku svojmu životu potrebuje aj iných.

Pútnik si je vedomý aj toho, že k cieľu sa napreduje etapami. Nič sa nedosiahne hneď a naraz. Na jednotlivých etapách musí putujúci prekonávať vždy nové a rôzne prekážky, musí sa na nich občerstvovať, aby dosiahol vytúžený cieľ.

Toto sú teda vonkajšie znaky púte a putovania.

Ak hľadíme na duchovný rozmer púte, tak si uvedomujeme, že na duchovné putovanie je potrebné vynaložiť námahu, duchovnú námahu, ktorá častokrát nie je o nič menej náročná ako vonkajšia námaha. Každý z nás vie, ako veľa sa musíme namáhať, aby sme čo len niečo málo zmenili v našom duchovnom živote k lepšiemu.

Pútnik málokedy kráča sám. Nedošiel by do cieľa. Obrazom duchovnej púte je aj Cirkev, ktorá putuje spoločne, ktorá vytvára spoločenstvo, v ktorom si navzájom jednotliví putujúci pomáhajú.

Pútnik putuje po etapách. Náš duchovný život a život Cirkvi sa tiež odohráva v etapách, v etapách slávenia Cirkevného roka, obdobia posvätných časov. V etapách slávenia jednotlivých sviatostí, ktoré sprevádzajú všetky fázy a stavy ľudského života.

Putujúca Cirkev si uvedomuje potrebu sústrediť sa na podstatné, na to, čo je bytostné. Sme ľudia, ktorí veria v to, že život má akýsi zmysel. Hľadanie zmyslu nášho putovania je dôležitou životnou otázkou, pred ktorou však mnohí utekajú, alebo ktorú si možno ani radšej nekladú.

Kresťan by mal byť človekom, ktorý chápe a verí, že naše životné putovanie má zmysel. Že tu nie sme náhodou, že na ceste nekráčame sami a že tá cesta má istý konkrétny cieľ. A tým konkrétnym cieľom nie je Rím, Jeruzalem, či Compostella... Skutočným cieľom je Boh. Najistejšia cesta, ktorá vedie k nemu, vedie cez toho, ktorý o sebe povedal, „Ja som cesta pravda aj život“, cez Ježiša Krista.

Hovorí sa, že všetky cesty vedú do Ríma. Platilo to vtedy, keď naozaj Rím bol centrom impéria. Z neho vychádzali a v ňom sa schádzali všetky cesty. Všetky cesty však v skutočnosti vedú nie do Ríma, ale vedú k tomu, ktorý je Cesta, Pravda a Život. K tomuto cieľu každý nakoniec príde. Avšak niekto sa tam môže dostaviť bez prípravy s prekvapením, že vlastne o cieli tejto cesty nevedel, alebo môže ísť do cieľa tejto cesty pripravený na splnenie toho očakávania, ktoré ho sprevádzalo počas celého jeho putovania.

My kreťania veríme, že náš život má zmysel a že má aj konkrétny cieľ. Tento cieľ chceme neustále hlbšie spoznávať v spoločenstve ostatných putujúcich, vedomí si závislosti jeden od druhého, vedomí si aj toho, že na ceste ku Kristovi potrebujeme v prvom rade otvorené srdce a až potom všetko ostatné a že každá vynaložená námaha stojí za to.

Klub dôchodcov v Novej Ľubovni už tradične usporiadal putovania: na sv. Petra a Pavla - putovanie na Kalváriu v Kolačkove, kde ich na ceste viedol a sprevádzal duchovný otec tejto farnosti, Mgr. Ladislav Vrábel a 7.7.2016 si svoj batôžtek zbalili znova. Za skorého rána sadli do autobusu a v opakovanom nadšení prežili deň modlitieb, rozjímania na tak vzácnej Levočskej hore, kde už toľko krát prosili o zdravie, pokoj, požehnanie. Kde ich viedli ešte rodičia ako deti cez Levočské vrchy, kde ďakovali za život, za úspech, za radosť. Odkiaľ sa spokojní, zmierení vrátili domov, aby posilnení Božou láskou a prísľubom Nebeskej Matky mohli zdolávať úskalia ďalšieho všedného - ľudského života.

Fotogaléria: www.novalubovna.sk/fotogalerie/60/

Foto: Ľudmila Bolešová