Šľachtický rod Zamoyski a ľubovnianske panstvo

Šľachtický rod Zamoyski a ľubovnianske panstvo

Autor: Mgr. Monika PAVELČÍKOVÁ

Mesto Stará Ľubovňa sa po zrušení Provincie XVI. spišských miest v roku 1876 stalo tzv. mestom so zriadeným magistrátom a od roku 1850 bolo aj sídlom okresu. Vtedajší status mesta mu preto ešte v roku 1880 umožnil, aby sa uchádzalo o kúpu hradného panstva Ľubovňa, za ktoré mesto zaplatilo 87 000 zlatých. Keďže majetok tohto panstva bol v tomto období úplne stratový, mesto nebolo ochotné znášať náklady na jeho udržanie a po dvoch rokoch ho opäť ponúklo na predaj. V roku 1882 sa o hradné panstvo uchádzal poľský aristokrat Andrej Przemyslav Zamoyski. K vzájomnej dohode s mestom Stará Ľubovňa došlo 3. januára 1882, kedy hrad, okolité pozemky a lesy odkúpil gróf za 58 tisíc zlatých. V čase kúpy bol ešte slobodný a prostriedky na kúpu panstva pochádzali od rodovej línie Zamoyskovcov z Podzamcza pri Maciejowiciach, odkiaľ pochádzal. Odkúpením hradu sa dostáva ľubovnianske panstvo na dobu 62 rokov do rúk dvoch pokolení predstaviteľov poľskej šľachty – Zamoyskich.

Poľský kniežací a magnátsky rod Zamoyskih má počiatky v 14. storočí v obci Łaźnin v tzv. zemi łczyckej poľského kráľovstva. Potomok Adama z Łaźnina – Tomáš odchádza na východné územia a v roku 1447 kupuje na území Haličskej Rusi dve obce – Wierzba a Zamośč, kde na ceste do Ľvova postavil nové sídlo pod názvom Starý Zamośč. Podľa sídla majetku sa začali nazývať aj jeho majitelia. V období delenia Poľska bol rodu Zamoyski priznaný dedičný kniežací titul, potvrdený v rokoch 1780 a 1820.

Gróf Andrej Przemyslav Zamoyski (1853 – 1927) bol vnukom ordinára Stanislava Kostku Zamoyského (1775 -1856) a Žofie z rodu Czartoryskich (1778-1837). Stanislav Kostka v roku 1835 rozdelil rodový majetok medzi svojich 7 synov, a tak vznikli nové línie rodu. Jeho najmladší syn Stanislav Kostka ml. (1820-1889) sa stal majiteľom Magnuszewa a Maciejowic so zámkom v Podzamczu a zároveň predkom a zakladateľom línie Zamoyskich zo Starej Ľubovne. Stanislav Kostka ml. sa v roku 1851 oženil s Rózou Potockou (1831-1890). Z ich manželstva pochádzalo 14 detí (dospelého veku sa dožilo l2 detí). Stanislav Kostka ml. bol považovaný za najtalentovanejšieho poľnohospodára v Poľsku.

Jeho najstarší   syn Andrej Przemyslav sa narodil 10. júla 1852 v Modrom paláci (Zamoyskich) vo Varšave. Okrem dobrej výchovy od detstva si otec zakladal na tom, aby mal jeho syn dobrú morálku a aby mal v budúcnosti dobrý kontakt s osobnosťami, ktoré spravujú spoločnosť a národ. Od chlapčenských rokov ho otec zapájal do správy a fungovania šľachtického rodového majetku. Po ukončení gymnázia mladý Andrej nastúpil na Vyššiu školu poľnohospodársku v Dublanoch pri Ľvove, ktorá patrila medzi prestížne v Poľsku. Bol vychovávaný k patriotizmu a už v mladosti sa stal veľkým milovníkom histórie. Venoval sa genealogickým bádaniam popredných poľských šľachtických rodov. Už v 70. rokoch 19. st. prejavil veľký záujem o históriu Spiša a spišského starostovstva a jeho zväzkov s Poľskom. Ale nielen história Spiša a Ľubovne ho inšpirovala ku kúpe tohto majetku. Príčinou bolo aj pozeranie sa po kandidátke na manželku medzi honorovanými aristokratickými rodmi v Európe. Realizácia týchto životných plánov sa v tom čase spojila s  vyriešením majetkového položenia Andreja. Z dôvodu zhoršovania zdravia jeho otca Stanislava Kostku Zamoyského, došlo v roku 1880 k rozdeleniu rodinného majetku. Andrej dostal Podzamcze a polovicu majetku Magnuszewa, z ktorého mal vyplácať stále penzie potomkom, ktorí neboli zahrnutí do majetkových podielov. Andrej okrem toho odkúpil v roku 1882 ľubovnianske hradné panstvo, ku ktorému okrem hradu Ľubovňa patrili aj obce Podsadek a Chmeľnica. Ešte v tom istom roku odkúpil za sumu 100 000 zlatých kúpele Vyšné Ružbachy, lesy v okolí Vyšných Ružbách, Podolínca a v Mníšku nad Popradom a viaceré budovy, napr. kaštieľ v Mníšku, ktorý bol používaný na poľovnícke účely. Stal sa takto jedným z najväčších majetkových vlastníkov na Spiši. Celý odkúpený majetok predstavoval 1739, 67 ha. Z toho orná pôda predstavovala výmeru 543, 82 ha, ostatnú časť majetku tvorili lesy o výmere 1195, 85 ha. S majetkami na Spiši zviazal Andrej Przemyslav Zamoyski ďalší osud svoj a  svojej rodiny. Usadil sa v Starej Ľubovni. Jeho oficiálny titul, ktorý si uvádzal po roku 1918, znel: gróf Andrzej Przemyslaw Zamoyski, pán z Maciejowice, Ľubovne, Ružbachoch a Mníšku, nositeľ rádu sv. Juraja, bydlisko Podzamcze pri Maciejowiciach, Poľsko a hrad Ľubovňa, Československo.

Na základe vzájomnej náklonnosti sa v roku 1885 v Paríži oženil s Máriou Karolínou de Borbón (1856 – 1941), princeznou Dvoch Sicílií (vtedajší názov Neapolského kráľovstva). Mária Karolína bola dcérou grófa de Trapani, ktorý bol synom kráľa Dvoch Sicílií Francisca I. Jej matkou bola arcivojvodkyňa Izabela de Bourbon, rodená Habsburská. Od svojho narodenia bola Karolína princeznou Dvoch Sicílií. (korešpondencia č. 264). Ich manželstvo, vzhľadom na význam a postavenie rodu Zamoyski medzi európskou šľachtou, nemožno pokladať za morganatický (nerovný sobáš). Manželia nebývali v hrade, ale v kaštieli pod hradom. Správa hradného panstva nebola jednoduchá, ako o tom v roku 1885 písal hlásenie jeho správca. Výdavky spojené s prevádzkou hradného panstva vyrovnávali príjmy z kúpeľov. Gróf Andrej Zamoyski preto začína investovať do kúpeľov Vyšné Ružbachy, aby im prinavrátil ich bývalú slávu. Verejne a politicky sa Andrej Zamojski na Spiši neangažoval. Venoval sa správe svojich majetkov, výstavbe a rozvoju kúpeľov. Udržiaval dobré vzťahy s miestnou honoráciou a niektorých pozýval aj do svojej spoločnosti. V ich manželstve sa narodilo sedem detí: Mária Jozefa (1887-1961), František Jozef (1888-1948), Stanislav Kostka (1889-1913), Mária Izabela (1891-1952), Mária Terézia (1894 – 1953), Mária Karolína (1896-1968), Jan Kanty (1900-1961). Medzi menej známe a zároveň smutné udalosti v ich rodine zohralo úmrtie ich dvoch synov. Prvým bol syn Gašpar, ktorý zomrel ako malé dieťa v Krakove. Jeho urnu priviezli na hrad do Starej Ľubovne a vsadili do steny hradnej kaplnky sv. Michala Archanjela. Druhý syn Stanislav Kostka si v mladom veku 24 rokov zobral život pre nešťastnú lásku. V živote manželov zohralo ťažkú úlohu aj nešťastie najstaršej dcéry Márie Jozefy, ktorej muž knieža Karol Radziwill zomrel po niekoľkých mesiacoch manželstva. Dcéra trpela depresiami. Jedinou potechou v tomto období bolo šťastné manželstvo dcéry Márie Izabely so Štefanom Brzozowskim. Deti Andreja Zamoyského dostali katolícku výchovu od súkromných vychovávateľov i kláštornú výchovu v Poľsku. V roku 1892 bol do rodiny pozvaný ako učiteľ a vychovávateľ synov, v tom čase kežmarský katechéta Dr. Marián Bláha, neskorší banskobystrický biskup.

V kaštieli zamestnávali potrebný počet služobníctva, ktoré zabezpečovalo pohodlie rodiny. Správcom hradného panstva bol Poliak Ján Godava, ktorý tragický zahynul a je pochovaný pred hradnou kaplnkou. Komornou  kňažnej Karolíny bola mladá Janka Czernecká, rod. Malčiková, ktorá jej bola vernou spoločníčkou a v roku 1929 ju sprevádzala i na svadbu syna Jána s princeznou Izabelou de Borbón v kráľovskom paláci v Madride. Súčasťou histórie hradného panstva grófa Andreja Zamoyského sa stalo aj  ročné pôsobenie. Školy domácich prác pre dievčatá, ktorú z dôvodu pruských represií musela z Kornika pri Poznani v roku 1886 presťahovať Andrejova príbuzná Jadwiga Zamoyska. Chovanky školy sa tu cítili príjemne, obdivovali atmosféru hradu a podhradia, výhľadov na Tatry a tiež usmievavých a žičlivých miestnych obyvateľov.

Rodinná spriaznenosť s Borbonovcami grófovi Andrejovi Zamoyskému otvárala možnosti širokých kontaktov  s celou aristokratickou a politickou elitou západných krajín. Zúčastnil sa na audienciách u pápeža a stretával sa s predstaviteľmi vatikánskej, talianskej a francúzskej diplomacie. Okrem vtedajších európskych metropol (Paríž, Rím, Viedeň) sa Zamoyski často zdržiavali v kúpeľných strediskách, ako boli Cannes, Rimini, alebo na talianskom pobreží. Ich pobytovým miestom bolo juhofrancúzske mesto Pau, kde sa narodili až štyria z jedenástich súrodencov grófa Andreja Zamoyského.

Gróf Andrej Zamoyski ako dobrý kresťan sa venoval charitatívnej a spoločenskej činnosti. Udržiaval kontakty s poľským duchovenstvom, poskytoval svoju bohatú knižnicu pre študentov seminárov a katolíckych škôl z územia Galície. Prostredníctvom korešpondencie udržiaval kontakty aj s  príslušníkmi poľskej šľachty. Začiatkom 20. st. sa na Spiši angažoval v družstevnom obchode a vo  vzájomnej roľníckej pokladnici. Inicioval tiež vznik remeselnej školy pre synov okolitých roľníkov. V rokoch 1911-1913 pomáhal pri organizovaní pomoci obetiam epidémie týfusu na Spiši. Keďže Zamoyskovci boli obyvateľmi ruského záborového územia, počas l. svetovej vojny v rokoch 1914-1918, vzťahoval sa na nich zákaz opustenia majetku v Starej Ľubovni. Keďže najstarší syn František Jozef bol vo veku branca, musel zostať v Poľsku a vďaka intervencii strýkov bol uvoľnený z vojenskej služby. Vojnu prežil v Podzamczu, kde viedol rodový majetok. Po ukončení l. svetovej vojny a získaní nezávislosti Poľska, Zamoyskovci zo Spiša prišli na svoje majetky do Poľska. Andrej sa angažoval pri ich oprave z následkov vojnového zničenia. Najmladší syn Ján vstúpil ako dobrovoľník do poľskej armády. Karolína s dcérami podporovala maciejowsky špitál. V roku 1920 po vzniku Československej republiky a počas prípravy zákona o poľnohospodárskej reforme musel Andrej vycestovať na Spiš. Manželka Karolína s dcérou Máriou prišli za ním až po prepustení syna Jána z armády v roku 1922. Roky 1922-1926 boli poslednými rokmi Andrejovho života. Prežil ich zaujatý spravovaním majetku, ale aj  záľubami. Okrem histórie, genealógie a teológie bol známym zberateľom umeleckých diel. V tom čase bol v rodine milým momentom sobáš milovanej dcéry Márie Karolíny s kniežaťom Rainerom de Borbón, princom Dvoch Sicílií (1883-1973).

V roku 1926 po ukončení štúdií syna Jána v Škole politických vied v Paríži v odbore hospodárstvo sa Andrej rozhodol pre rozdelenie rodinného majetku. Najstarší syn František (1888 – 1948) sa oženil s grófkou Sofiou Broele-Plater a stal sa majorátnym pánom v Podzamczu. Po smrti dvoch mladších synov sa dedičom Ľubovnianskeho panstva,  kúpeľov Vyšné Ružbachy a Magnuszewského majetku v Poľsku stal v roku 1926 najmladší syn Ján Kanty Sarjusz Zamoyski, narodený 17. 08. 1900 v Krakove. S pribúdajúcimi zdravotnými problémami sa Andrej s manželkou Karolínou presťahovali z Ľubovne do Podzamcza. Andrej tam zomrel 25. júna 1927 vo veku 74 rokov. Vdova Karolína v čase okupácie Poľska Nemcami ochorela a presťahovala sa do Varšavy. Udržiavala dlhoročné priateľstvo s rehoľnými sestrami alžbetínkami, ktoré ju potom v chorobe starostlivo opatrovali. Syn Ján jej zo Spiša posielal finančnú pomoc na lieky, stravu a opatrovateľky. Zomrela v okupovanej Varšave vo svojom byte 7. apríla 1941 vo veku 85 rokov. Pravdepodobne je pochovaná spolu s manželom v rodinnej hrobke v Maciejowiciach.

V medzivojnovom období poznali na Spiši Jána Kantyho Zamoyského ako významného hospodára. V rokoch 1929-32 prebudoval ekonomiku majetku v Starej Ľubovni a začal modernizovať infraštruktúru kúpeľov Vyšné Ružbachy. Angažoval sa v Spolku agronómov a v Potravinovej banke. Podporoval aktivity miestneho duchovenstva v roku 1942 založil miestne Združenie katolíckej mládeže a rozvíjal charitatívnu činnosť. Budoval súkromnú knižnicu, kolekciu umenia a zbraní. V týchto úspešných aktivitách nadviazal na svojho otca Andreja. Plánoval založenie múzea spišského regiónu.

Dňa 9. marca 1929 sa oženil so španielskou princeznou Izabelou Alfonzou de Borbón, ktorá bola dcérou astúrskej princeznej Done Márie de las Mercedes de Borbón a Carlosa de Borbón princa Dvoch Sicílií. Jej matka Doňa Mária Mercedes bola dcérou kráľa Alfonza XII. a sestrou kráľa Alfonza XIII. Otec Izabely Alfonzy bol synom grófa de Caserta princa Dvoch Sicílií a Márie Antoniety de Borbón, ktorá bola sestrou Carolíny de Borbón grófky Zamoyskej. Týmto sobášom vznikol zaujímavý prepletenec medzi rodmi Borbón Dvoch Sicílií, rodom Borbón zo Španielska a rodom Zamojski. Z uvedeného vyplýva, že Izabela Alfonza de Borbón Zamojska bola neterou kráľa Alfonza XIII, vnučkou kráľa Alfonza XII., praneter svojej svokry Márie Caroliny de Borbón Zamoyskej, vnučkou jej sestry Márie Antoniety a grófa de Caserta, neterou druhého stupňa svojho manžela Jána Zamojského a tetou súčasného španielskeho kráľa Chuana Carlosa. Sobáš bol uzavretý v kaplnke kráľovského paláca 9. marca 1929 o 11. hod. Sobášil ich Don Pedro Segura, kardinál Svätej cirkvi rímskej, za asistencie kňaza kráľovského paláca pána Mariana Molansa del Cacho. K uzavretiu sobáša bolo pápežom Piom XI. udelené oslobodenie od príbuzenského a pokrvného vzťahu druhého a tretieho stupňa, ktorý ich spájal.

Dramatické boli udalosti princezninho narodenia. 16. októbra 1904 sa nachádzala astúrska princezná pri pôrode dcéry Izabely na pokraji smrti. Narodenú infantku vyhlásili za mŕtvu a všetku pozornosť venovali umierajúcej princeznej. Avšak samotný kráľ Alfonz XIII. sa priblížil k dieťaťu a zakričal: „Žije!“. Jej matka o deň neskôr vo veku 24 rokov zomrela. Infantka Izabela prežila svoje detstvo v kráľovskom paláci vychovávaná otcom a babičkou – kráľovnou matkou Mariou Cristínou, ktorú vnúčatá nazývali „Bama“. Izabela bola jej obľúbeným vnúčaťom, ktoré vychovávala v cnosti a podľa kresťanských mravov. No ako každá stará matka bola skôr citlivou ako prísnou učiteľkou. Malá Izabela mala všetko, starali sa o ňu ako o kráľovnú. Avšak tieto šťastné detské roky sú kontrastom k životu, ktorý jej pripravil osud neskôr. Ako Izabela dospievala, pribúdali jej oficiálne povinnosti a cesty do zahraničia, najmä do Francúzska, kde patrila do kráľovskej rodiny. Mala veľa príbuzných na Azúrovom pobreží, s ktorými postupne dievčatá uzatvárali manželstvá. Patrila k nim aj rodina Zamoyski-Borbón. S budúcim manželom sa spoznali na svadbe Izabelinho strýka, Dona Carlosa s Karolínou Zamoyskou, Jánovou sestrou. Ján Zamoyski okrem svojho dobrého výzoru bol aj katolíkom a blízkym rodinným príslušníkom mladej infantky. Aj napriek tomu, že zvykla často hovoriť, že by sa radšej vydala za akéhokoľvek hrubého Španiela než za cudzinca. Láska k mladému grófovi Jánovi Zamoyskému zmohla viac. Niekoľko dní pred sobášom Izabely a Jána Zamoyského dňa 6. 2. 1929, zomrela kráľovná matka Mária Cristína. Infantka sa snažila o preloženie uzavretia sviatosti manželstva, no kráľ Alfonzo argumentoval, že bolesť, ktorú cítia, bude bez ohľadu na čas rovnaká. Napokon sa sobášny obrad uskutočnil. Do Starej Ľubovne prišla Izabela v roku 1930. Jej kráľovské veno, ktoré dostala po svadbe v Madride, bolo uložené v španielskych bankách a predstavovalo viac ako milión španielskych pesiet. Po svojej starej mame kráľovnej Márii Kristíne zdedila Izabela majetkové práva v Španielsku a Taliansku. Toto dedičstvo pozostávalo z peňažnej hotovosti, finančných aktív a nehnuteľného majetku v celkovej sume 1 849 886, 75 lír.

V  manželstve Jána a Izabely sa narodili štyri deti. Najstarší Karol Alfons sa narodil v roku 1930 v Budapešti, Maria Cristína v roku 1932 v Budapešti, Jozef Michal sa narodil v roku 1935 v Paríži a Maria Terézia v roku 1938 v Bratislave.

Sídlom mladomanželov bol kaštieľ pod Ľubovnianskym hradom, kam viedla od mosta cez rieku Poprad, okolo kúrie Dlugolinských. Cesta bola prašná, udržiavaná, zjazdná pre motorové vozidlá. Pred kaštieľom bol udržiavaný park s fontánou.

Manželia sa rozhodli pre rozsiahlejšie investície do rodového majetku v Starej Ľubovni, kde plánovali prestavbu kaštieľa, v hrade opravili palác Ľubomírskovcov, severozápadný hradobný múr a kaplnku sv. Michala Archanjela, kde ich dve deti Karol a Kristína pristúpili k 1. svätému prijímaniu. Izabeline sobášne kráľovské veno umožnilo manželom investovať do rozvoja kúpeľov, ktoré sa ich pričínením zmenili na moderné stredoeurópske rekreačné a liečebné zariadenie.

O živote šľachtickej rodiny sa dozvedáme z rukopisu spomienok Wilhelminy Wajdy – Jankowskej (1916) z Noweho Sancza, ktorá v rokoch 1937–1938 v súkromí rodiny vyučovala poľský jazyk najstaršieho syna Karola a dcérku Máriu Kristínu. Gróf veľmi dbal na to, aby jeho deti dobre ovládali jazyk svojich poľských predkov. Jej úlohou bolo pripraviť Karola do 3. ročníka Collegia Nobilia w Chyrowe,  ktorú tiež ukončil jeho otec. V šľachtickej rodine Zamoyskich sa hovorilo viacerými jazykmi – španielsky, francúzsky, nemecky, maďarsky a slovensky. Francúzsky sa rozprávali manželia, nemecky rozprávali opatrovateľky, pani učiteľka sa vedela okrem poľštiny dohovoriť v jazyku nemeckom, francúzskom a ovládala aj základy latinčiny.

Hrad v Starej Ľubovni urobil na ňu veľmi dobrý dojem. Vchod s erbami jej pripomínal vchod do Wavelu v Krakove. Často chodila s deťmi na prechádzky do jeho okolia a spomínala na nezabezpečené vchody do pivníc, do ktorých vraj zatvárali väzňov. Počas prechádzok rozprávala deťom o ich rode, poľských predkoch a spievala im poľské národné piesne a poľskú hymnu. Z jej spomienok vyberáme: „Rodina Zamoyskich s deťmi a najbližšimi bývala pod hradom v rozsiahlom dvore (tzv. Kasztelanii). Do najbližšieho okruhu grófskej rodiny vtedy patrila komorná Lola Ramos (Ľoľa), opatrovateľky detí – sestry Hedwiga z Viedne a Dora z Linza, pani učiteľka, chyžná Agnes a lokaj Georgy (Džordž). Lokaj bol strážcom domu, riadil auto a asistoval deťom pri prechádzkach po okolí. Komorná Lola jej bola zo všetkých najsympatickejšia. Hoci nevedela hovoriť po španielsky, porozumeli si bez väčšieho problému vďaka znalostiam z latinského a francúzskeho jazyka.

           Izba manželov a reprezentačné izby pre hostí sa nachádzali na 2. podlaží kaštieľa ( zo severnej strany). Izby pre deti sa nachádzali na tom istom podlaží orientované na južnú stranu. Vedľa detských izieb bývali opatrovateľky. Hedviga sa starala o mladšie a  Dora o staršie deti. Osobitná izba slúžila na vyučovacie hodiny s Karolom a Kristínou a iné aktivity, ako nácvik švédskej gymnastiky. Deti sa stravovali v jedálni, stále pod dozorom jednej z ošetrovateliek. Jedáleň slúžila aj pre najbližší personál. Po oboch stranách dlhej chodby boli umiestnené až po strop vysoké drevené skrine s výbavou grófky, ktorú dostala od starej mamy, španielskej kráľovnej Kristíny. Jej výbava bola vyšívaná v kláštore s motívom kráľovského erbu. O udržiavanie výbavy sa starala komorná Dolores.

           Naproti detským izbám sa nachádzal salón s kozubom zariadený reprezentačným nábytkom a cennými obrazmi v pozlátených rámoch. V oknách salónu viseli pekné tmavé závesy a zo stropu elektrické lustre. K pravidelnejším hosťom rodiny patrili grófove sestry Tereza Jezierska s manželom a Roza Brzozowska alebo knieža Sanguszko z Tarnowa a gróf Stadnicky, vlastník zámku v Nawojowej. Príležitostne tu gróf premietal rodine filmy z významných rodinných udalostí a zahraničných ciest. Izba učiteľky Wilhelminy Wajda sa nachádzala na nižšom podlaží. Mala hrubé múry a jedno okno v hlbokej nike s drevenými okenicami. Bola tam piecka na uhlie vo forme kozuba. V izbe stála veľká starodávna dvojdverová skriňa a pekne vyrezávaný písací stôl. Na stole ležali knihy z hradnej knižnice, vo váze boli stále čerstvé kvety, o ktoré sa stále postarala komorná Lola. V izbe boli tiež dve pekné kreslá s vysokými operadlami. Izba bola príjemná a hlavne teplá. Na stolíku pri okne bolo položené nové rádio firmy Telefunken. V kúte jej izby na mramorovom stolíku bola na umývanie pripravená porcelánová miska s teplou vodou, ktorú v džbánku prinášala chyžná Agnes. Kúpeľňa sa nachádzala pri miestnostiach pre detí a toaleta vedľa schodov, ktoré viedli na horné podlažie. Na dolnom podlaží sa ešte nachádzala miestnosť, ktorú nazývali turecký bar. Nachádzali sa tam barové stolíky s vysokými stoličkami a v regáloch pri stene stáli fľaše s rôznymi druhmi vín.

V areáli parku pred kaštieľom sa nachádzala dlhá drevená budova – kolkáreň. Pre pozvaných hostí boli k dispozícii ruleta, karty a biliard. Park bol dobre udržiavaný. Pestovaním  kvetov, kríkov a drevín sa zaoberal záhradník Ján Jerzycki (1861-1942) z Ľvova. V briežku pod kaštieľom boli postavené 3 vykurovacie skleník, z ktorých záhradník nosieval vždy čerstvé jahody, špargľu, špenát, karfiol, paradajky, papriku, ale i biele kaly, ktoré grófka veľmi obľubovala. Pri parku za nevysokým múrom stali biele viacpodlažné hospodárske budovy, v ktorých sa nachádzala kuchyňa a sypárne. V tejto kuchyni sa varilo pre čeľaď a ostatných zamestnancov. V budove vedľa kaštieľa bola kuchyňa, v ktorej sa varilo pre grófsku rodinu a zamestnancov v kaštieli. Vedúcou kuchyne bola Mária Čajková zo Starej Ľubovne, ktorá zostavovala denný jedálny lístok. V kuchyni pre grófsku rodinu sa varilo podľa kuchárskej knihy Terézie Vansovej. Idúc ďalej došlo sa do budovy, v ktorej sa nachádzala hradná knižnica s bohatými knižným fondom starých tlačí (2 500 zväzkov). Navštevovala ju obyčajne v nedeľu popoludní. Knižnica nebola vykurovaná, takže knihy, ktoré ju zaujímali, si požičiavala do svojej izby. Veľmi sa jej páčila stará, veľká obrázková kniha viazaná v koži, s peknými farebnými iniciálami, opisujúca život a obyčaje poľskej šľachty. Večery strávené pri čítaní tých krásnych kníh jej prinášali najväčší zážitok.

Po obvode hospodárskeho nádvoria sa nachádzali maštale, stodoly, šopy a priestory pre hydinu s bazénom. V poschodovej budove bola kancelária majiteľa grófa Jána Zamoyského a vtedajšieho správcu majetku. Gróf bol milovníkom a znalcom jazdeckých koní a špeciálne obľuboval kone arabskej rasy. V stajniach ich bolo asi tucet. Gróf si prial, aby si jeho deti už v útlom veku osvojili jazdu na koni, pretože obidvaja rodičia boli vznešenými členmi kráľovského jazdeckého klubu Rytierov Sevilly.        

Gróf Ján Zamoyski bol vysoký, pekný muž s vlasmi učesanými dohora. Pripomínal jej z histórie známeho kancelára Jána Zamoyského. Stále bol elegantne oblečený. Jeho zamestnanci mali k nemu veľkú úctu a rešpekt. Ovládal veľa jazykov. S grófkou rozprával po francúzsky, s opatrovateľkami po nemecky, s učiteľkou po poľsky a so zamestnancami po maďarsky alebo slovensky. Veľmi dobre ovládal aj jazyk anglický. Bol poľským patriotom a záležalo mu na tom, aby jeho deti ovládali jazyk svojich predkov. Dokonca ju prosil, aby korigovala aj jeho správne používanie poľského jazyka. Často v prítomnosti grófky hovoril s deťmi po poľsky a rozprával im zábavné historky. Keďže grófka veľmi slabo hovorila poľsky, rýchlo prechádzala na jazyk španielsky alebo francúzsky. Najväčší rešpekt vzbudzoval medzi opatrovateľkami. Keď bol nahnevaný, stále hovoril poľsky. Stalo sa, že sestra Hedviga sa pýtala, čo znamenajú slová „starý baba“, ktoré povedal gróf na jej adresu, keď bola nahnevaný. Po tóne hlasu vedela, že to neboli asi dobré slová…..

Gróf bol tiež zapáleným šoférom a obľuboval cestovanie. Vlastnil niekoľko áut.Okrem áut boli na panstve aj iné povozy – hospodárske, poľovnícke, športové a dopravné prostriedky pre hostí. Rád používal i rýchly dvojkolesový záprah. Na cestovanie používali osobné autá a do mesta na nákupy alebo do kostola i obyčajnú bričku. Luxusnú limuzínu Hispano Suizo, ktoré bolo svadobným darom od kráľa Alfonza XIII, pre vysoké prevádzkové náklady používali zriedka. Vlastnil osobné auto značky Tatra, ktoré bolo vtedy jedno z najmodernejších, a s ním precestoval celú Európu. S deťmi na májové výlety do Vysokých Tatier a do okolitých miest najčastejšie cestovali v otvorenom kabriolete. Často navštevoval Prahu, Budapešť, Bratislavu, Viedeň a najradšej mal Francúzsko. V Ríme sa zúčastnili na svadbe vtedajšieho princa Astúrie Jána s Máriou Mercedes. Pri tejto príležitosti bolo zvlášť dojímavé stretnutie so strýkom kráľom Alfonzom XIII., s kráľovskými deťmi a s kráľovskou rodinou v exile. Pravidelne cestoval aj do Varšavy, kde bývali jeho dve sestry – grófka Róza a Terezia a tiež do rodového sídla Zamoyskich v Podzamczu. Pred každým jeho návratom z ciest bol manželkou a rodinou veľmi očakávaný. Zaoberal sa fotografovaním a filmovaním. Veľmi rád mal Maďarov a ich muziku. K obľúbeným patrila aj cigánska kapela primáša Júliusa Frátra zo  Starej Ľubovne. Ján Zamoyski muzikantov štedro podporoval a zamestnával aj v kúpeľoch Vyšné Ružbachy. S obľubou sa stretával s príslušníkmi miestnej inteligencie, s ktorými rád posedel pri cigánskej hudbe alebo kartách. V meste navštevoval hotel Koruna, kde často hostil prítomných. Svoju spoločnosť pozýval aj do kaštieľa a usporadúval pikniky v blízkych lesoch.

„Jej kráľovská výsosť“ Izabella de Borbón bola vysokej postavy, pekná, mala rada športový štýl obliekania. Jej krátke rovné vlasy mali popolavý odtieň. Na všedný deň si obliekala  nohavice a kožený kabátik. Na oficiálne prijatia sa obliekala veľmi elegantne. Nosila klobúky podľa vtedajšej doby, so strieškou sklopenou dole. Nepoužívala líčidlá. Mala veľmi rada svoje deti a všetko, čo sa ich dotýkalo. Hrala sa s nimi, dbala na ich výchovu a vzdelanie, bola veľmi dobrou a trpezlivou matkou. Tiež ovládala niekoľko jazykov. Svoje deti učila po španielsky. Veľmi mala rada aj svojho manžela, starala sa oňho, a keď sa vracal z ciest, pripravila mu stále milé privítanie. Denne sa zaoberala prevádzkou domu a viedla celé hospodárstvo. Bola známa aj svojim dobrým vzťahom k služobníctvu. Viedla príkladný kresťanský život, dodržiavala všetky katolícke sviatky, rešpektovala pôst a obrady. Zriedkavo odchádzala z Ľubovne, občas do Viedne, Paríža, Budapešti, či Bratislavy, kde porodila aj svoje deti. V polovici 30.-tych rokov navštívil Ľubovňu a kúpele Vyšné Ružbachy Izabelin brat, španielsky princ Alfonzo de Borbón. Niektoré pramene túto návštevu mylne interpretujú ako návštevu španielskeho kráľa Alfonza XIII. K jej koníčkom patrili poľovačky, jazda na koni a šoférovanie. Ich najstarší syn Karol (1930-1979) Carlos mal vtedy 7 rokov a na svoj vek bol vysoký, zdravý a športovo založený chlapec. Mal svetlogaštanové vlasy, bol výrečný, pracovitý, s dobrým srdcom a všeobecne obľúbený. Izabela v najstaršom synovi Karolovi videla dediča rodového majetku, preto v ňom pestovala vzťah k hospodárskym prácam na  poli aj v stajniach. Náradie k poľným prácam mal vyrobené na mieru. Do svojho voza si sám zapriahal osla a potom vychádzal k robotníkom do poľa. Po práci s nimi spoločne večeral.Rýchlo sa učil jazyk poľsky a chcel sa ním dorozumievať. V roku 1938 nastúpil do jezuitského Collegia Nobilia v Chyrowie (Poľsko). Veľmi sa mu v tejto škole páčilo. Dobre sa učil a u všetkých bol veľmi obľúbený. Po niekoľkých mesiacoch tam ochorel na infekčnú chorobu- šarlach. Po rekonvalescencii doma v Starej Ľubovni sa do školy opäť vrátil.

Druhým dieťaťom manželov bola dcérka Mária Kristína (1932-1959) Christa.Bola veľmi pekným dievčatkom. Na svoj vek (5 rokov) bola vysoká a bolo v nej čosi autoritatívne, čo nebolo bádať u jej súrodencov. Mala svetlomodré oči, krátke vlasy. Bola pokojným dieťaťom s mimoriadne vyvinutým zmyslom pre vnímanie krásy prírody. Popri Karolovi sa zúčastňovala na vyučovacích hodinách poľského jazyka a veľmi rýchlo ho začala používať. Ďalším dieťaťom bol vtedy iba dvojročný synJozef Michal Zamojsky (1935-2010) Jose, preto patril do starostlivosti sestier.Bol to rozkošný a stále usmievavý blonďačik. Najmladším dieťaťom grófa a kňažnej bola Maria Terézia, ktorá sa narodila počas sviatkov Veľkej noci v roku 1938. Videla ju maličkú iba zopárkrát. Staršie grófove deti mali so zamestnancami veľmi blízky kontakt a všetci ich mali radi. Zo všetkých osôb, ktoré pracovali v tomto období na panstve, mala najradšej komornú Dolores Ľoľu. Bola to typická Španielka, s dlhými havraními vlasmi a tmavými ohnivými očami. S nepokojom hovorila o vojne doma v  Španielsku. Sestry Hedwiga a Dora sa zaoberali opaterou deti od narodenia. Občas nahliadla aj do kuchyne. Personál varil veľmi chutné jedlá a veľa z nich konzumovala po prvýkrát v živote, napr. veľmi delikátne vyprážané žabie stehienka. Rovnako jej chutilo aj španielske jedlo s názvom „gaspacchio“, ktoré miestne kuchárky naučila variť grófka Izabela. Varili aj jedlá z maďarskej kuchyne. Gróf bol veľmi dobrým znalcom vín. Sudy s vínom boli uskladnené v pivniciach. Spomína na vianočné sviatky v roku 1937. Boli veľmi slávnostné. Pred vigíliou pomáhala grófovi zdobiť pekný, až po strop vysoký, vianočný stromček. Pod stromčekom boli pre deti a pre personál položené darčeky. Deti po večeri prišli do salónu, vinšovali svojim rodičom a ostatným dospelým šťastné sviatky a dostali darčeky. Štedrý večer až do polnočnej omše trávila v prítomnosti grófky a grófa v salóne. S manželmi sa zúčastnila polnočnej sv. omše vo farskom kostole v Starej Ľubovni. Sedeli spolu vo vyrezávaných laviciach v presbytériu kostola, ktoré boli vymedzené pre šľachtickú rodinu. V pamäti jej utkvela spomienka na nepríjemný chlad kostola. Aj veľkonočné sviatky v roku 1938 boli rovnako pekné. Boli slávené v rodinnom kruhu bez grófky Izabely, ktorá pred plánovaným termínom pôrodu vycestovala aj s komornou Lolou do Bratislavy.“ Spomienkové rozprávanie pani učiteľkya tento vzácny opis vnútorných priestorov kaštieľa a ich vtedajšej atmosféry dodáva tejto budove, v súčasnosti využívanej múzejníkmi, pridanú historickú hodnotu.

V roku 1936 sa španielsky kráľovsky dvor Borbónovcov postaral o to, aby sa Ján Zamoyski stal členom francúzskej vetvy prestížneho vojenského a špitálskeho Rádu rytierov sv. Lazara Jeruzalemského. Jeho členmi boli najvyššie aristokratické rody. Do rádu ho prijímal princ František Borbón, sevillský vojvoda, ktorý bol veľmajstrom Španielska. Ján Zamoyski sa stal členom rádu v hodnosti rytiera Veľkého kríža spravodlivosti a Veľkej reťaze. Na prijímacej ceremónii 10. marca v Paríži dostal biele rádové oblečenie so znakom zeleného maltézskeho kríža, rádovú pozlátenú reťaz a diplom člena rádu číslo 391 napísaný na koži.

Roky prežité v Starej Ľubovni a vo Vyšných Ružbachoch, ako spomínal v svojej korešpondencii potomok rodiny gróf Jozef Zamoyski , boli veľmi šťastné. Znamenali preňho najkrajšie zážitky z detstva. Avšak pokoj a šťastné roky prežité v tomto kúte Slovenska narušili vojnové udalosti. Prvé problémy súviseli so vznikom Slovenského štátu v roku 1939, kedy došlo k zhoršeniu vzťahov so susedným Poľskom pre pohraničné územia. Po prepadnutí Poľska nemeckou armádou v roku 1939 bol Ján Zamoyski ako poľský štátny občan, podozrievaný zo spolupráce s Poľskom. Spolu s ďalšími občanmi poľskej národnosti žijúcimi v Starej Ľubovni, ho internovali do väznice pre politických väzňov v Ilave. Na zásah svojho advokáta a intervencií manželky Izabely u španielskeho veľvyslanca v bývalom Československu, bol po štyroch mesiacoch prepustený na slobodu. Napriek svojmu poľskému pôvodu a výchove k vlastenectvu, bol svojím otcom vychovávaný byť nadnárodne nestranným a neangažoval sa ani v politike. V tomto období nevyhovel ani zámerom poľských politických predstaviteľov, ktorí sa usilovali posilňovať poľské povedomie na slovensko-poľskom pohraničí a neprijal na svoje majetky do zamestnania poľských občanov. Aj v tejto súvislosti je potrebné kladne hodnotiť jeho postoj, keď sa odmietol zapojiť do nepriateľskej činnosti voči Slovensku, ktorá vyústila po Mníchovskom diktáte v roku 1938 vo vynútenom odstúpení – Oravy, Kysúc a Spiša Poľsku. V období 2. svetovej vojny udržiaval kontakty so slovenskými antifašistickými sprisahancami. V lete 1944 sa na hrade usídlilo nemecké gestapo a dôstojníci boli ubytovaní priamo v kaštieli. Počas doby, kedy gestapo okupovalo Ľubovniansky hrad, grófka Isabela a jej deti boli v domácom väzení. S ústupom nemeckých a postupom sovietskych jednotiek bolo rodine odporučené, aby ušla. Mohli to urobiť chránení diplomatickou imunitou, ktorú im umožňoval ich španielsky pas. Rozhodli sa najskôr vycestovať do Švajčiarska. Po ceste plnej nebezpečenstva sa dostali do Lausanne, kde v paláci španielskej kráľovnej Victorie Eugenie (Vieille Fontaine) prežili zimu. Na vstup do Španielska im musel dať povolenie generál Franco. Jeho vládou bola rodina donútená žiť v meste Sevilla, kde prišli 18. apríla 1945.Kvôli náhlemu a komplikovanému úteku sa takmer všetka batožina putujúca zo Slovenska stratila. Začiatky v Seville boli veľmi ťažké, pretože svoje bohatstvo a majetok nechali v bývalom Československu. Grófka Izabela s pomocou svojho otca kúpila gazdovstvo v okolí Sevilly, kde sa s rodinou nasťahovali. Infantka si bola vedomá toho, že musí pracovať, aby jej domácnosť i rodina napredovala. Milovala vidiek, sama sa venovala prevádzke hospodárstva a nikdy neváhala, keď bolo treba pomôcť pri práci alebo obchode.Práca na vidieku ju napĺňala a bola šťastná, rovnako ako aj jej deti, ktoré tu vyrastali. Jej manžel napriek tomu, že ovládal niekoľko jazykov, stratil chuť do života. Jeho bolesť z vyhnanstva a stupňujúci sa ekonomický úpadok mu uberali síl. Nebol schopný si nájsť prácu, ani sa venovať obchodovaniu. Túto ťažkú skúšku ich kedysi šťastné manželstvo nezvládlo a skončilo priateľským rozchodom. Gróf odišiel do francúzskeho mesta Cannes, kde pravdepodobne obýval rodinnú vilu Mária Terézia. Grófka Izabela ho finančne podporovala až do jeho smrti.

Roku 1957 sa Ján Zámojsky v  obrátil so žiadosťou na slovenské Ministerstvo financií o vyplatenie náhrady za zoštátnený majetok kúpeľov Vyšné Ružbachy. V svojej žiadosti zdôvodňuje, citujem: „Slovensko som bol nútený opustiť 29. októbra 1944 spolu so svojou manželkou a 4 deťmi. Všetko som musel zanechať, nemohol som nič vziať so sebou a nemal som nikdy žiadne peniaze uložené v zahraničí, lebo všetky som používal na zveľadenie kúpeľov Vyšné Ružbachy, hospodárstva a chovu na Ľubovnianskom zámku.“ V opakovanej žiadosti uvádza, že nemá žiadne financie, žije z milodarov, nemá prácu a navyše mu nechcú uveriť, že prišiel o celý majetok. Odkedy odišiel zo Slovenska je stále chorý, podstúpil dve operácie a dlhý pobyt v nemocniciach, potrebuje financie na lieky, pretože nie je poistený v žiadnej zdravotnej a sociálnej poisťovni. Zdôrazňuje, že nežiada nemožné, ale požaduje aspoň čiastočnú úhradu, v najhoršom prípade mesačnú rentu. Dúfa, že zohliadnia jeho kritickú situáciu, do ktorej sa dostal od roku 1948 a očakáva láskavú odpoveď.Jeho žiadostiam nebolo vyhovené. Na následky choroby zomrel 28. septembra 1961 v Monaku vo veku 61 rokov. Je pochovaný v rodinnej hrobke Borbónovcov na cintoríne v  meste Cannes.

Sevilla sa pýši množstvom obľúbených osobností. Infantka Izabela Alfonza, ako ju tu nazývali, však nezískala uznanie vďaka spoločenským aktivitám, ale vďaka jej skromnosti, jednoduchosti, pracovitosti a pomoci každému v núdzi. Izabela s pokorou prijala aj predčasnú smrť svojich dvoch detí. V decembri 1959 jej na onkologickú chorobu umiera 27-ročná Kristína. V roku 1979 jej zomiera najstarší syn Karol vo veku 49 rokov. S manželkou Esperanzou Rey Luque mali tri deti, Karola, Rocia a Kristínu. Predstaviteľom rodu Zamoyski de Borbón y Borbón sa stal syn Jozef. Žil v Madride ženatý s  Mariou Antoniou Navarro, grófkou Zamoyskou. Mali jediného syna, grófa Miguela Zamoyského (1974). Jeho tajomník v liste píše, citujem: „ Gróf Jozef, priamy potomok Ľudovíta XIV. francúzskeho, bol dedičom jedného z najčistejších a najnoblesnejších rodokmeňov, spríbuznený so všetkými európskymi kráľovskými rodmi. Veľa svojho času, až do svojej smrti, venoval dobročinným organizáciám. Pre svoju dobrotu, šľachetnosť a svoj sympatický charakter bol v Španielsku uznávanou osobou.“ Zomrel na Turíčnu nedeľu 23. 5. 2010 a bol pochovaný na cintoríne v San Fernando, kde odpočíva aj jeho brat Karol. Po tom, čo sa jej synovia zosobášili, ostala sama s najmladšou dcérou Teréziou, ktorá bola veselá a sympatická a bola veľkým zadosťučinením pre matku, s ktorou všetky útrapy prežívali spoločne. V jeden deň jej dcéra oznámila, že sa cíti byť povolaná k rehoľnému životu. Infantka prijala túto správu mlčky, pri rozlúčke nevyronila ani slzu a svoje osobné utrpenie zahalila do ticha. V roku 1973 vstúpila Terézia do rádu bosých karmelitánok. Prijala rehoľné meno Hermana Rocio de Jesu a v súčasnosti je karmelitánskou klauzúrovanou mníškou, ktorá sa zriekla všetkých titulov a pôct. Žije v úplnom ústraní a v duchovnom pokoji kláštora Aldehuela v Madride.

Izabela starla, jej malé hospodárstvo sa dostalo do ťažkostí až musela predať svoju farmu v Santa Elise. Presťahovala sa do domu so studňou, malou záhradou a kúskom pôdy vo Valencii de la Concepción, neďaleko Sevilly. Mala možnosť zvoliť si ľahšiu cestu, využiť vplyv a privilégiá príbuzenského vzťahu so španielskym kráľom Chuanom Carlosom. Ona to však neurobila. Keď sa jej rodina začala pre jej samotu znepokojovať, rozhodla sa vo veku 74 rokov opustiť svoj domov a nasťahovala sa do starobinca v Pozuelo. Nechcela byť nikomu na príťaž. Mala k dispozícií malú, stroho zariadenú izbu s predsieňou a záhradu, v ktorej sa prechádzala. Keď sa jej dcéra Terézia (sestra Rocío), neustále pýtala, či je naozaj spokojná, Izabela jej napokon odpovedala: „ To, čo treba robiť, sa robí a nerozmýšľa sa o tom. To, čo chce Boh, treba prijať.“ Bola to silná žena, ktorá nikdy neplakala za krásnou minulosťou , ale žila prítomnosť. V starobinci prežila zhruba sedem posledných rokov života. Celý svoj čas venovala modlitbe. Často odchádzala na návštevu k svojej dcére, k svojim synom a vnukom, k sestrám a niekoľkým priateľom. Vianoce trávila s celou rodinou a španielskym kráľom Juanom Carlosom v Palacio Real, kde sa jej neskôr dostalo cti stretnúť a hovoriť s pápežom Jánom Pavlom II. Po dvoch pádoch, ktoré značne zhoršili jej zdravotný stav, napokon dňa 18. júla 1985 odovzdala svoju dušu Pánovi. Je pochovaná v kláštore sv. Vavrinca  El Eskorial neďaleko Madridu.