Sviatok Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi - 30. máj 2024

Je to mimoriadne krásna a vzácna slávnosť, kde si uctievame Eucharistiu, ktorú ustanovil Pán Ježiš pri Poslednej večeri na Zelený štvrtok. Ako uviedol v minulosti liturgista Štefan Fábry vo vysielaní Rádia LUMEN, významný podnet pre zavedenie Slávnosti Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi ľudovo nazývaný aj Božie Telo treba vidieť v opakujúcich sa videniach bl. Juliány z Luttichu z roku 1209, ktorá videla žiarivý mesiac s tmavým miestom, čo jej bolo vyložené tak, že v ročnom cykle liturgických sviatkov, chýba sviatok Eucharistie. Práve ona naliehala na svojho biskupa Róberta z Luttichu, aby tento sviatok zaviedol, preto sa po prvýkrát slávil v jeho diecéze v roku 1246. Neskôr  pápež Urban IV., kedysi pôsobiaci v Luttichu, predpísal bulou Transiturus de hoc mundopre slávenie tohto sviatku pre celú Cirkev v roku 1264. Tradícia hovorí, že na jeho prianie pripravil liturgické texty na tento sviatok pre omšu a Liturgiu hodín sv. Tomáš Akvinský.

Kňaz Daniel Dian pripomína, že spočiatku sa slávnosť konala len v chrámoch. Pápež Ján XXII. upravil slávenie sviatku tak, aby sa slávnosť konala so slávnostným sprievodom, pri ktorom sa má niesť ulicami Oltárna sviatosť. Postupne sa na Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi  na mnohých miestach konali triumfálne sprievody s Najsvätejšou sviatosťou v monštrancii, pri ktorých oslavujeme Krista Spasiteľa. Tu je veľmi dôležité si uvedomiť, že procesie sú v Cirkvi starobylou formou oslavy Boha. Cirkev v Enchiridion liturgicum z roku 1960 hovorí, že slávnostné verejné modlitbové pobožnosti veriaceho ľudu, ktoré sú vedené duchovnými podľa svojho poriadku z jedného posvätného miesta na iné posvätné miesto, majú sa konať ako pripomienky obsiahnutého Božieho dobrodenia, tiež ako vďaky za obsiahnutú Božiu pomoc. Preto poznáme procesie: na sviatok Obetovania Pána, Palmovu (Kvetnú) nedeľu, v Nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania ( v ramci slavenia Veľkonočnej vigílie alebo v samotnu nedeľu cez deň ) na sv. Marka, Prosebné dni, Patrocínia, atď.

Procesie poznali už pohania v Egypte i Babylone najmä z psychologických dôvodov. V Starom zákone židovský národ konal procesie s Archou zmluvy, pred ktorou kráľ Dávid dokonca tancoval na oslavu Boha. Nie je prekážkou, že Cirkev prebrala tento spôsob oslavy Boha. V 5. storočí sa konala procesia na sviatok Obetovania Pána. Tiež v tomto storočí sa konali v Jeruzaleme podľa výpovede pútničky Egérie iné procesie. V Ríme sú známe Stationes procesie, ktoré sa konajú z rôznych rímskych kostolov. Už sv. Ambróz a sv. Augustín spomínajú procesie s relikviami mučeníkov. Pápež Gregor Veľký zaviedol procesie na prosebné dni, ktoré sa už predtým konali v Gálii.

Tradícia procesií sprevádza aj jeden z najväčších cirkevných sviatkov, ľudovo nazývaný Božie telo, je zviditeľnením viery v skutočnú prítomnosť Krista v Eucharistii, tajomstvo Ježišovho Tela a Krvi, na ktoré sa pri každej omši premieňa chlieb a víno. Účastníci procesie sa  postupne zastavujú pri štyroch oltároch, symbolizujúcich štyri svetové strany. Sprievod tak naznačuje Božiu ochotu a ústretovosť aj voči tým, čo ho nepoznajú. „Oltáriky“ vytvoria rodiny zo zelene, kvetov a domácich devocionálií (predmety, ktoré sa používajú na prehĺbenie nábožnosti: obrázky, krížiky, ruženec, medailóny a podobne) pred svojimi domami. Na týchto miestach sa koná bohoslužba, verejná poklona a udelenie požehnania Eucharistiou. Deti na znak svojej úcty a lásky k Bohu rozsypávajú na cestu lupene kvetov a veriaci zhromaždení v procesii spievajú náboženské piesne. Veriaci, ktorí sa zúčastnia na Eucharistickej procesii tak vonku, ako aj vo vnútornom priestore chrámu, môže získať za zvyčajných podmienok úplné odpustky ( udeľujú sa veriacemu, ktorý sa nábožne zúčastní na eucharistickej procesii konanej vnútri posvätnej budovy alebo mimo nej, ktorá má veľký význam zvlasť na slavnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. EO, s. 59,  bod 7, par. 1,3.) Po Druhom vatikánskom koncile nastali viaceré liturgické zmeny, a tie sa dotkli aj slávenia tajomstiev Kristovho Tela a Kristovej Krvi.

Popri sviatku Božieho tela sa od 17. storočia slávil aj sviatok Predrahej Krvi. Bl. Pius IX. v roku 1849 rozšíril tento sviatok na celú Cirkev a ustanovil, aby sa svätil na prvú nedeľu mesiaca júla. V roku 1914 sv. Pius X. ustanovil  jeho slávenie na 1. júla. Posledná reforma liturgického kalendára spojila oba sviatky a zaviedla spoločné slávenie Božieho Tela a Krvi na štvrtok po slávnosti Najsvätejšej Trojice, alebo v nasledujúcu nedeľu. Spojením sviatkov Kristovho Tela a Krvi sa vyjadruje pôvodný úmysel pápeža Urbana IV., ktorý vo svojej bule písal o jednotnom tajomstve Eucharistie, ktoré zahŕňa tak Ježišovo Najsvätejšie Telo ako aj jeho Krv. Zároveň táto slávnosť rozvíja tajomstvo Eucharistie, ktorá sa síce slávi aj pri večernej omši na pamiatku Pánovej večere na Zelený štvrtok, ale jej slávnostnosť je trochu zahalená kontextom začínajúceho sa veľkonočného trojdnia a následného Veľkého piatku, ktorý nadväzuje na slávenie večernej omše v tento deň.

Slávenie tejto slávnosti v súčasnosti nám chce pripomínať veľké tajomstvo Kristovej lásky k nám. Každá svätá omša je vlastne obetou, pri ktorej sa premieňa chlieb na Kristovo Telo a víno na Kristovu Krv. Tak to chcel samotný Ježiš Kristus. Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi je oslavou daru Eucharistie a úcty k Spasiteľovi skutočne prítomnému pod spôsobom chleba a vína v Oltárnej sviatosti.