10.3°, viac o počasí
Menu
Z dejín obce
Z dejín obce Nová Ľubovňa
Je len málo obcí na Slovensku, o ktorých by sa vedelo kedy boli založené. Takých, ktoré by mali čosi ako rodný list, vlastne zakladaciu listinu. Medzi takéto obce patrí Nová Ľubovňa.
Ako dokazujú výsledky archeologických výskumov, Spiš bol pomerne husto osídlený počnúc človekom neandertálskeho typu. Osídlenie bolo kontinuálne, avšak týkalo sa predovšetkým stredného Spiša. Tu, ako aj na južnom Spiši, sa v 12. a 13. storočí usadili aj mnohí nemeckí kolonisti, ktorí oblasť osídlili a dosídlili a na základe ich privilégií sa tu mohol vyvinúť pomerne veľký počet miest a mestečiek. Mimo pozornosti kolonistov však ostalo povodie rieky Poprad za Spišskou Belou a to aj napriek tomu, že tadiaľto viedli významné cesty európskeho obchodu. Územie severného Spiša dlho bolo územím pohraničným, akýmsi konfíniom medzi Uhorskom a Poľskom. Koncom 13. storočia sa toto pohraničie začalo opevňovať tým, že sa tu začali stavať hrady: najsamprv hrad Plaveč, potom Ľubovňa. Tieto hrady však nestačilo len postaviť. Zástupcovia štátu, prípadne majitelia, ktorí v nich bývali, museli mať pevný zdroj obživy a prostriedky boli potrebné aj na ich údržbu a dostavbu. Preto panovníci prideľovali hradom rozsiahle kráľovské územia, ktoré potom fungovali ako hradné panstvá a pomáhali ich udržiavať.
Hrad Stará Ľubovňa
Ľubovniansky hrad postavil uhorský panovník Belo III. na prelome 13. a 14. storočia. Keď v roku 1301 zomrel, vymrel ním rod Arpádovcov. Nastali boje o trón, ktoré využili silné magnátske rody, aby sa zmocnili kráľovských majetkov. Na východe bol takýmto rodom rod Omodejovcov. Tomu sa dostal do rúk aj hrad Ľubovňa s rozsiahlym územím. Aby z územia, ktoré tvorili najmä obrovské lesy na severných svahoch Levočských hôr, mali väčší úžitok, začali hradní páni kolonizovať. Pozývali si ľudí, aby na pridelených pozemkoch založili dediny. Po usadení boli na istú dobu oslobodení od všetkých daní a dávok a ich úlohou bolo vyklčovať okolité lesy a premeniť ich na úrodnú pôdu. Osadníkov sem povolávali lokátori, zvaní šoltýsmi, ktorí sa stali dedičnými richtármi svojich obcí. Na území panstva Ľubovnianskeho hradu tak vznikla ako prvá Nová Ľubovňa /1308/, potom Hobgart /Chmeľnica 1315/, a napokon Jakubany /1332/.
Zakladateľom Novej Ľubovne bol syn uhorského palatína Omodeja Abu, magister Ján. Tento vydal 21. januára 1308 v Spišskej Sobote listinu, ktorou poveril akiste tunajšieho Nemca Helbranda založením obce s menom Ľubovniansky Potok /Liblow Patoka/ v údolí potoka Ľubovňa, ako sa vtedy volala dnešná Jakubianka. Helbrand mal pozháňať ľudí, usadiť ich tu v novozaloženej dedine. Na dobu 16 rokov boli oslobodení od akýchkoľvek daní a dávok. Po uplynutí uvedenej doby mali platiť trikrát ročne po 24 poľských grošov za každý lán ako pozemkovú daň a okrem toho mali odvádzať raz ročne 16 grošov ako vojenskú daň. Žiadne iné poplatky a roboty nemali konať. Dostali však tiež výsadu, že mohli v tunajšom potoku voľne chytať ryby a v okolitých lesoch voľne poľovať. Okrem toho mali aj zvláštne privilégium, že vo svojom chotári mohli slobodne hľadať zlato, striebornú alebo inú rudu a soľ a mohli ich aj voľne ťažiť. Dalo sa predpokladať, že obrovské kopce v okolí môžu v útrobách skrývať rudy.
Samotný šoltýs sa stal dedičným richtárom v obci a okrem toho mohol bezplatne užívať tri lány zeme, mlyn a pivovar a smel voľne čapovať víno a pivo. Mlyn a pivovar nik okrem neho nesmel mať. Obyvateľov súdil za lúpeže, vraždy a podobné ťažké zločiny zástupca hradného pána, avšak tretina pokút pripadla šoltýsovi. Všetky ostatné menšie zločiny mohol súdi samotný šoltýs.
Zaujímavé je ustanovenie v listine, že pre kostol sa majú vyberať desiatky, ale nie podľa poľského spôsobu ale podľa spôsobu spišského. V tej dobe sa totiž viedol spor o uvedené územie medzi krakovským biskupom a spišským prepoštom. Na základe uvedenej listiny vznikla obec akiste ešte toho roku. V roku 1322, keď Filip Drugeth chcel založiť Jakubany, obec už bola, ale nazývala sa Novou Ľubovňou /Novum Lublo/. Nevieme, odkiaľ obyvatelia prišli, či boli Slovákmi alebo Nemcami /Rusíni sem došli len neskôr/, v každom prípade tu žili na základe nemeckého šoltýskeho práva. Nová Ľubovňa sa aj oficiálne počítala medzi "nemecké dediny" v rámci ľubovnianského panstva.
Nová Ľubovňa stále patrila k panstvu k hradu Ľubovňa. V roku 1364 sa spomína pod menom Nuelublow alebo Neu-Lublau. V roku 1408 ich dostal spolu s hradom tajný kancelár kráľa Žigmunda Peter Perínsky, ale v roku 1410 mu ich panovník zase odňal a dal mu miesto nich iné majetky. Vtedy sa uvádza názov obce Wyliblio, čiže už po maďarsky Nová lubovňa /Uj Lubló/. Neskôr, v 16. storočí, nachádzame už aj názov Nowa Lubowla, akiste pod vplyvom poľských správcov.
Veľká zmena nastala pre Novú Ľubovňu v roku 1412, keď ju kráľ Žigmund dal spolu s hradom a 16 mestami Spiša do zálohu poľským kráľom. Príjmy z obce začali prúdiť do Poľska prostredníctvom poľských hospodárskych správcov - administrátorov, ktorí sídlili na Ľubovnianskom hrade. Obce hradných panstiev Ľubovňa a Podolínec rozdelili do obvodov zvaných "kľúče". Nová Ľubovňa pripadla spolu s Chmeľnicou, Jakubanmi, Kamienkou, Litmanovou, Jarabinou, Kremnou, Hraničným, Sulínom a Kače do Ľubovnianskeho kľúča. Tento stav trval až do roku 1772.
Okolo polovice 16. storočia sa na Spiši začala šíriť reformácia. Aj Nová Ľubovňa na ňu prešla. Patrila však medzi obce, ktoré sa ako prvé na Spiši vrátili do katolíckej cirkvi. Stalo sa to už v roku 1615, keď evanjelici museli odovzdať kostol a sami odbavovali bohoslužby na cintoríne. Katolíckeho farára však Nová Ľubovňa dostala len v máji 1624. Samozrejme, že vtedy kostol a farnosť patrili do Krakovského biskupstva. Až v roku 1787 sa vrátili do Spišského biskupstva.
O postavení obyvateľov sa dozvedáme z hospodárskych výkazov, ktoré sa zachovali od 16. storočia. V roku 1564 bolo v Novej Ľubovni 31 poddaných. Želiari vôbec neboli. V tej dobe bola Nová Ľubovňa najväčšou obcou v ľubovnianskom kľúči. Šoltýs sa preukázal privilégiom z roku 1308. Pozemková daň sa platila stále ako v uvedenom roku 1308. Poddaní obhospodarovali 12 lánov. Odvádzali roboty pre hrad tým, že osievali okolité pusté polia obilím. Akiste vtedy sa začal vytvárať pri obci majer hradu. Okrem robôt dávali do hradu 8 gbolov žita alebo múky, 40 a 36 gbolov ovsa, šoltýs dával 10 gbolov ovsa. Každý dával po 1 voze sena, ďalej dávala obec na Veľkú noc 1 teľa, 300 vajec a 300 hláv kapusty.
V roku 1588 platila obec 90 poľských zlatých ako daň, 21 poľských zlatých ako vojenskú daň, za povozy dávala 10 zlatých a 40 denárov, na Nový rok za drevo 10 zlatých a 40 denárov, okrem roboty a obilia. Za mlyn dávali dvadsiatinu zomletého obilia. Pritom však mala obec aj niektoré výsady. Napr. v roku 1563 jej obyvateľov poľský kráľ Žigmund August oslobodil od platenia mýta na území Poľska. Medzitým vznikol pri obci aj majer-foľvark, ktorý patril hradu. V roku 1629 ho spravoval jeden úradník, jeden majerský, ďalej na ňom pracovali 2 slúžky, 2 voliari, 2 pastieri a povozník.
Medzitým sa kostol, postavený po založení obce, stal pritesným. Rozšírili ho v rokoch 1641 a 1728. Okrem kostola mala obec v roku 1728 aj špitál pre chorých a chudobných ľudí.
Hospodárske pomery obce a ich zmenu oproti minulosti je dobre vidieť z inventára vyhotoveného v roku 1758. Vtedy boli v obci už 87 poddaní - gazdovia, 23 želiari - záhradníci a 3 podželiari - chalupníci. V obci bolo 328 detí! Chovalo sa 65 koní, 178 volov, 255 kráv a teliat a 120 oviec. Polí bolo 20,5 lánov a 2 lány mal kostol. Lesy obec nemala, ale obyvatelia dostávali drevo z pánskych lesov podľa potreby. Mlyn bol na majeri. Okrem peňazí dávali od lánu 8 gbolov žita, ďalej dávali po 2 husi, 4 sliepky, 20 vajec, 2 trámy dreva, 100 šindrov, 2 poltrámy dreva a na hnojenie museli dávať po 2 gboly popola. Za ovce dávali každý dvadsiaty kus. Okrem toho dávala celá obec ročne 1 teľa a 200 hlávok kapusty. Za celý lán bolo treba odpracovať 5 dní v týždni s poťahom, želiari pracovali po 3 dni v týždni, komorníci len 6 dní v roku pri senách. Mlynár musel odpracovať 25 dní v roku ako tesár. Šoltýstvo dávalo za 2,5 lána len 10 gbolov ovsa.
V roku 1772 sa Nová Ľubovňa dostala späť do Uhorska. Krátko na to ju kúpili Probstnerovci. Obec mala až 112 poddanských usadlostí, ktorých veľkosť sa pohybovala od 3/4 po 1/8 usadlostí. Želiarov, ktorí mali domy bolo 9. Okrem toho mal kostol tiež 7 poddaných, 3 želiarov a 4 podželiarov. V obci bývali rodiny nasledujúcich priezvísk: Vavrek, Barlik, Rozička, Rešelovič, Sukeník, Smrek, Gazdík, Rusiniak, Repka, Vilk, Naleznik, Kaleta. Vrecinlak, Turlík, Piečarka, Škapura, Konkolovský, Kmec, Rura, Olejár, Veselovský, Šaš, Rabatin, Tomčák, Žoldák, Varitek, Šefčík, Barna, Merta, Rusila, Tkáč, Lech, Levík, Janči, Mališ, Nadziady, Bodrok, Boleš, Folvarčík, Kubašek, Vanický, Kasprovský, Tomčák, Hudák, Krupka, Kovar, Franciga, Bravis, Zilecky, Cihemčík, Smoroniak, Obrusník, Grubar, Židlovič, Spula, Pleban, Voznica, Sraka, Bogušovič, Alexievič, Augustín, Goliensky, Habiniak, Horvát a Janko.
