Júlia Hubeňáková - Bianka

https://blog.sme.sk/hubenakova

Z jej tvorby:

O čistote srdca

Stalo sa v našej materskej škôlke. Mladá pani učiteľka ukladala lienky na popoludňajší spánok. Pyžamká voľky-nevoľky objali telíčka špuntov a tí zas voľky-nevoľky objali svoje miniatúrne lôžka. Ťažký je život škôlkara. V škole sa spať nemusí. Tam je hej.

Zažmúrené očká veštia, že snáď sa to dnes podarilo a lienky aspoň na hodinku zaspia spánkom spravodlivých. Tety kuchárky môžu pokojne chystať olovrantový puding, ako inak s jahodami, veď je leto. Laura, mladá pani učiteľka, ktorú deti zbožňujú, lebo má dlhé vlasy, rada sa smeje a nekričí, sa vystrie do kresla a konečne zoberie do rúk mobil. Objíme ho. Bodaj by aj nie, ide sa porozprávať so svojím manželom, ktorého veľmi miluje. Aj po rokoch. Asi to nebýva pravidlom, ale ona ho naozaj miluje. Potichu, tichšie sa už asi ani nedá (to by musela byť SMS) šepká: „Áno, miláčik, tešíme sa na teba...“ „Kedy prídeš, v sobotu? Úžasné... Len prosím ťa, nezabudni, kúpiť Barborke aktovku, sľúbil si jej to...“ „No nevrav, fakt, miláčik? Teším sa. Ľúbim ťa, miláčik...“ A tak ďalej a tak podobne. Laura zasnene pozerá do stropu a v duchu si predstavuje svojho manžela, ako s batohom v ruke a školskou taškou na chrbte otvára vŕzgajúcu bráničku na ich dome. Deti sa šalia a ona stojí v úzadí ako vždy, keď prichádza po mesiaci z roboty. Och, aké je to ťažké, stáť vtedy v úzadí.

Zažmúrené oči veštia, že snáď sa to dnes podarilo a lienky aspoň na hodinku zaspia spánkom spravodlivých. Iba žeby nie. Malý Kubo sa po skončení takmer smskového telefonátu neohrozene posadí na svoje ležadlo a zaklincuje: „Pani učiteľka, ja viem, š kým šte telefonovali, š mojím očkom.“